možno so mnou naozaj niečo nie je v poriadku
možno sa nikdy nebudem môcť reálne "pýšiť" titulom "normálna"
Sú tri hodiny ráno (opäť raz) a ja jem (opäť raz).
Je to jasné. V živote nebudem vyzerať ako človek.
Včerajšok bol dokonalý. Niekedy sa mi darí priam ukážkovo na všetko zabudnúť. To je potom sveta žiť! - gitary hrajú akoby samé, slnko svieti do tváre, vzduch vonia, pred tebou celý svet a vidia ťa iba tí správni, a je úplne jedno, že nikto nevie, čo s kým bude čo by o päť minút. Do cesty sa ti stavajú len skvelí ľudia, ktorí dávajú a nič za to nečakajú, a keď večer padáš omámený do postele, je ti jedno, že nemáš budúci týždeň z čoho vyžiť. Všetko to príde až keď začne na spánky kopať krutá realita. Taká, aká naozaj je -
- šialená, neľútostná, nepochopiteľná, tikajúca, pripomínajúca a vyčítajúca ti každú sekundu, keď ti bolo dobre.
Mám neuveriteľnú schopnosť dosrať najdôležitejšie veci.
Nemôžem spávať. Skúšam to všelijako. Som unavená, niekedy tak strašne unavená... a neviem, čo s tým. Je jedno, kedy si ľahnem. Ostáva to na štandardných štyroch hodinách a ja sa pýtam - prečo? Prečo ten neskutočný pocit malej nukleárnej bomby pri srdci? Tie prestrelky v mojej hlave? Tie rozklepané ruky? Prečo musia byť ľudia tak sprostí a ja tak ľudská?
Už je štvrť na štyri.
...takto je to vždy. Nikdy nič normálne alebo priemerné. Respektíve, môj priemer sa ako "priemerný" klasifikovať nedá. Predtým som spávala vkuse. Šla som spať už o polnoci a vstávala som o pol siedmej. A keď som prišla zo školy, spala som ďalej. Teraz je šesť hodín luxus, a som šťastná, keď nejdem do školy s tým, že sa určite musím vyspať, keď som to nestihla cez noc.
som_tak_veľmi_unavená
...a keby z tej brokolice ešte niečo ostalo, určite si teraz naberiem druhý krát. A zasa to tu máte - buď nejem vôbec, alebo jem vkuse. a prežieram sa buď mäsom, alebo by som za trochu ryže so zeleninou položila život. neexistuje u mňa nič ako normálna váha. mám buď 10kg+ alebo 10kg-.
Až žalostnr mi to v mnohom pripomína stav z minulého roka. Ja idiot. Už mi chýba len zase sa doriadiť, nech mám prečo tri mesiace nariekať.
Práve teraz som docielila sladkú neutralitu. Sedím na zemi, rozmýšľam, prečo mi hodiny netikajú do rytmu Pendulum, prečo počúvam práve Pendulum, predo mnou tanier od brokolice, ktorá vyzerala fakt humusne, ale bolo mi to jedno, a fúkam si nos do servítky, do ktorej som si predchvíľou utierala ústa. A možno to teraz vymením, alebo čo. Je mi to jedno. Nejdem si ju teraz dávať pred ústa. Nechce sa mi. Ste spokojní s tým, ako často máte sex?
Niekedy si žijem svoj vlastný surrealitický film. Zapínam telku, aby som videla bozkávať sa dve baby (provokujú? ) a myslím na Tomáša. Stále nikto nevie, čo s kým bude. Chodím životom a hľadám pravdu, šťastie, svetlo a iné utopické hovadiny, ktoré v praxi aj tak neviem použiť, len si to nahováram, ke´d mám chvíľu "všetkojesuper".
A vlastne, už je pol štvrtej.
...a ja ani neviem, čo píšem, lebo nad tým vôbec nerozmýšľam. S istotou môžem povedať len, že mi je zima na zadok. Asi mi exploduje hlava, to sa mi stáva. Zliepam dokopy slová v nádeji, že ma nikto nenazve pseudobásnikom alebo čím (o čom to vlastne hovorím? ! ) ako Hviezdoslava, lebo on robil niečo podobné, môžete mi veriť, mám to teraz na povinné čítanie a podarilo sa mu to, čo málokomu - vybudovať vo mne odpor v pravom slova zmysle. A práve seriózne rozmýšľam nad tým, že by som ho mohla obgrcať... To asi nie je klasifikované, ako normálne, však? ...
Posledný čas si viem logicky odôvodniť toľko vecí... Prečo neísť do školy... Prečo zabiť brata... Prečo to, a prečo hento... a nepáči sa mi, že v sebe začínam pestovať nenávisť. Predtým som pestovala lásku a väčšina ľudí bola viditeľne milšia.
Prečo teda neobgrcať toho Hviezdoslava?
Achjaj. Dostojevskij by mal radosť.
A naozaj nad tým rozmýšľam.
A keď sme už pri "prečo", mám dve šálky- sestry, som šokovaná, a ak existuje svalnatá celulitída, alebo celulitídové svalstvo, tak som tým asi postihnutá. A čítam za sebou poslednú polstranu a zisťujem, že mi je zo seba na zvracanie ešte viac ako z Hviezdoslava. A nie, stále neviem, o čom píšem. Nechcete počuť o adenohypofýze?
Som na hlavu. Mám to aj na papieroch. A neviem, čo idem teraz robiť, ale je najvyšší čas, aby mi niekto vytrhol pero z ruky- možno práve vlastná súdnosť. Sľubujem, že sa budem držať svetla...
...a aby bol efekt dokonalý... ako to len bolo pred rokom? ? ?
Čo teraz?
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár