Otupeli sme. Nechceme si umyť ruky, ohriať srdcia, otvoriť oči, urobiť krok vedľa. Stratili sme vieru, transformovali si lásku, pokrivili hodnoty, len nech sú znesiteľnejšími, inak by sme na ne už vôbec nemali čas. Užívame si všetky dostupné vymoženosti doby a techniky, plnými dúškami si kradnúc a užívajúc všetku dneškom ponúkanú slobodu, len nech nám nič neujde - len to nie...!
...až mnohí chytáme „mitanovský komplex Psích dní“, a cítime sa dobre všade, len tam nie, kde práve sme, a túžime utekať, či utekáme vždy tam, kde nie sme. Sami sme sa dostali do tejto surovosti ducha, keď sme si začali obmieňať pojmy. Naším nešťastím však je, že sme si nemýlili klinec s klinčekom, kohúta s vodovodným kohútikom, a jazyk s jazykom na topánkach (aj keď nepopieram, že následky by mohli byť aj v týchto prípadoch katastrofálne). Nás totiž ani nenapadne hľadať rozdiely medzi osobou, osobitosťou a osobnosťou, z čestného sme si urobili scestného a z morálneho lokálneho, či – najhoršie – banálneho. Začali sme ako pracovné metódy davovo tolerovať klamstvá (obchádzky, poľahčujúce okolnosti, polovičné pravdy - ako len chcete). Nechali sme sa presiaknuť všetkým tým, čo sa nám vlastne ani tak veľmi nepáči, no prispôsobujeme sa, lebo „sa inak nedá“. Chceme byť slobodnými a sme čím ďalej, tým viac spútaní. Hľadáme slobodu v tom, že na pomaranče nemusíme čakať pol dňa v rade, alebo si môžeme kúpiť pomaly aj instantné šťastie v tobolkách, ak si naňho našporíme, a dokonca preňho ani nemusíme chodiť do Tuzexu. Zase sme si niečo upravili do znesiteľnej formy...
...a ja len nechápem, prečo sme práve pri tomto zabudli na samých v sebe, keď vo všetkom ostatnom dokážeme byť tak egoistickí. Prečo sme zabudli na to, ako si uľahčiť bytie so samým sebou, ako sa zbaviť ťažôb svedomia, ako odľahčiť ducha, ako zložiť zo srdca bremená. Nechápem, ako sme v dobe obrovského pokroku, rozmachu možného i nemožného a možností; v dobe slobody slova, slobody tlače, slobody vierovyznania, slobody patriť aj vlastniť, slobody vlastne vo všetkom, čo nenarušuje slobodu druhého... ako sme mohli zabudnúť na tú prepotrebnú osobnú slobodu v nás, slobodu osobnosti i osobitosti, slobodu vybrať si, čoho súčasťou budeme... Slobodu nejsť s davom, sloboda nezavrieť sa do „bubliny“, sloboda nevymazať sny, sloboda neurobiť zo svojich farebných dní čiernobiele. Sloboda byť jednoznačný aj váhať. Sloboda rozmýšľať. Sloboda ostať ľudský. Sloboda nekriviť hodnoty, ale nechať ich, aby „krivili“ nás (najlepšie vyrovnávali chrbtovú kosť). Sloboda ostať samým sebou. Prekrásna hlboká osobná sloboda.
Pred mnohými riadkami som písala o nerovnakých pojmoch - bolo medzi nimi viacero od slova „žiť“. Vynechala som tam azda to najdôležitejšie. OŽÍVAŤ. Dávam k nemu pre tentokrát slovo nádej. Verím, že ešte príde doba, keď nám hlavou zdvihnutou k horizontom prebehne myšlienka – Aké úžasné, že znovu naozaj žijem! – a nespútane sa budeme môcť nadýchnuť skutočnej slobody a odhodlania ubrániť si ju. Bodaj by som vo svojej viere nebola sama!

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
kissinka14  5. 5. 2010 18:02
Po mojom prečítaní tohto článku, sama nie si !
2 
fotka
ardonaiel  6. 5. 2010 09:22
nie si sama =o)





Napíš svoj komentár