Je v tom čosi definitívneho, nie nápodoba večného odpočinku alebo postoj porazeného vojaka, ale skôr tá navýsosť naivná domnienka človeka, ktorý dlho bežal a verí, že ak si ľahne, prestanú ho svaly bolieť. Zároveň radosť športovca, ktorý vstrelil víťazný gól, zosunul svoje telo, pretože vie, že je na konci.
Zem je rovná a plná. Ešte pred pár rokmi som dochádzala v piatok ráno pred vyučovaním na hodinu zdravotného telocviku, spomínam, ako som sa s márnym úsilím snažila vtlačiť všetok objem svojho chrbta do parkiet telocvične, zanechať hmatateľnú preliačinu na povrchu zeme.
Ležím, dívam sa nahor, zo záclon je biela vlnovka, strop je mojím protipólom a ľudia sa vyťahujú od kolien dohora ako rýchlorastúca fazuľa. A z nášho okna je vidieť nebo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lucia199513
8. 5.mája 2010 16:52
krásny článok
2
určite Lepšie je ale ležať na strope.
pozerať na na interiérový svet zhora je stále zaujímavé
ľudia ťa nevidia...ak neležia na podlahe ...nevidíš oblohu, no vidíš ich
pozerať na na interiérový svet zhora je stále zaujímavé
ľudia ťa nevidia...ak neležia na podlahe ...nevidíš oblohu, no vidíš ich
Napíš svoj komentár