Bledooranžové svetlo klesá čoraz nižšie po oblohe, kopce čerňejú akoby ich čosi vzdialené, ukryté za ich mohutnými starými telami, zozadu podlo upaľovalo. Jasných pouličných svetiel, ktoré lemujú cestu, pribúda a obloha stráca chumáče dychu, keď z nej niekto násilím kradne svetlo. Podobá sa to človeku, ktorému ťahajú krv zo žíl a zatiaľ, čo on umiera a bledne, obloha ožíva hviezdami a oblieka sa do tieňov, čo sme si vyzliekli. Zdá sa byť stále modrejšia a modrejšia, až napokon zčernie a rozsvieti sa miliónmi striebrobielych hviezd, zdobiacich nebo, ktoré sa rozprestiera nad zemou od sveta za mnou až po obzor.
Mesiac si požičia jas a slávu svojho predchodcu a vyšplhá sa zo svojich hĺbok. Vysoko na oblohe sa v modročiernej tme stráca obrys pravej polovice jeho vyblednutej podoby.
Mestský autobus nám razí cestu domov a pritom sa kýve z boka na bok, natriasa sa a hŕka nami. Jeho chudobné priestory sa tešia matnému špinavému svetlu. Ľudia a zastávky sa míňajú ako tiene, čo behejú po stenách autobusu.
A čo v tom všetkom? Mrhanie časom…
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
3
vidím, že už som ti dávala koment,a le musím ďalší...je to krásne úplne sa mi pred očami mihajú obrazy...akoby som sa na to práve dívala...krásne nádherne zachytené
4
je to úžasný umelecký opis. Nerada píšem komenty, ale k tomuto som sa chcela vyjadriť. Máš veľký talent a vyspelosť písania. Len tak ďalej.
Napíš svoj komentár
no ja nevem...
mas prvy commenntt...cool ne