Ráno zazvonil budík a ja som sa musela zobudiť zo sna, kde ma na pláži obklopovala skupinka mladých a svalnatých mužov. Otvorila som oči a čo nevidím?
Nič zvláštne. Vlastne ma to ani neprekvapovalo. Všetko bolo také ako som to tam nechala večer. Žiaden mladý a svalnatý muž. Žiadna pláž, žiadne slnko. Hmm...tak som teda vstala a vychystala sa do mesta.
Čaká ma predsa skvelý deň. Idem s otcom a dedom po vyšetreniach. Oh, ako ja milujem čakanie u lekárov vždy som z toho taká nadšená...
Našťastie, a asi aj na iných šťastie, som sa nenápadne od rodinnej mikroskupinky oddelila a kráčala si svojím smerom. Keď som sa vrátila, môj dedo ešte stále čakal na jedno vyšetrenie v spoločnosti starých senilných ľudí. Jeden kašľal lepšie ako druhý. Druhý sa triasol lepšie ako tretí. No hotová geriatria.
Celkom vhod do tohoto pohľadu na moju budúcnosť o 60 rokov prišli otcove vybavovačky na dopravnom inšpektoráte. Jeho úlohou bolo odhlásiť predané auto a mojou byť ticho. No....nevydalo...
Ľudí sa tam natrepalo toľko, že sa pomaly dýchať nedalo. Každý by milerád prepísať auto, no po tých, ktorí to mali na starosti ani chýru, ani slychu. Nakoniec sa tam po trištvrtehodine ležérnym krokom dotrepala policajtka. Zmaľovaná ako veľkonočné vajce. Otvorila okienko a snáď pomalšie ako slimák začala vybavovať papiere. To čakanie bolo horšie ako čakanie v nemocnici.
,,Tej krave to ale trvá..." povedala som otcovi, no zrazu všetci strhli pohľad na mňa. Áno, aj tá ,,krava".
,,Ups"....pomyslela som si...,,snáď sa bude každý tváriť, že nič nepočul."
Veľkonočná kraslica to však len tak nenechala a hneď sa obránila. Bola drzá a sebavedomie jej vďaka odznaku sršalo do kilometrových diaľok. Neznášam také čupky. Ani ja som to tak nenechala. Strhla sa menšia slovná hádka a síce moje argumenty boli na oveľa vyššej inteligenčnej úrovni, nemala som odznak ako tam prítomná pani policajtka.
Ani neviem ako, zrazu som sa ocitla v cele predbežného zadržania. ,,Mala som sa radšej zdržať a netrhať jej vlasy..." pomyslela som si, keď som sedela v malej miestnosti. Ani na prosíkanie môjho otca ma nechceli pustiť, až na druhý deň ráno.
A tak ani neviem ako, strávila som svoju prvú noc v cele predbežného zadržania. Bola to moja premiéra. Našťastie na druhý deň sa všetko vysvetlilo a tá ,,krava" mi z toho nevyvodila žiadne následky, žiaden záznam na polícii za napadnutie verejného činiteľa. Chvalabohu.
Nabudúce si radšej už nepustím ústa na špacír a budem ticho tak, ako sa to odo mňa bude vyžadovať.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
semhamforas
2. 2.febuára 2011 21:42
písanie nič moc, no ten koniec
Napíš svoj komentár