Stalo sa raz, že išla Dorka na disku. Ako si tak popíjala drinky, /tuto vidíme silný odklon od autobiografických čŕt s autorkou, ale dajme tomu šancu!/ prisadol si k nej taký chalan. S kučerou v uchu a bleskom v očiach, neusmieval sa skoro vôbec. Vyzeral vážne aj smutno. Povedal: "Usmej sa na mňa, nech mi je veselšie." Šaňka sa zapýrila a usmiala sa nesmelo. Začala vyzvedať. Zrazu chcela preniknúť na dno jeho duše. "A čo rád robíš? Vo voľnom čase," prečítala obrat z konverzačnej knižky.
"Ja?" usmial sa, pozrel do zeme a potom jej priamo do očí. "Ja som umelec. Rád zbieram kuriatka," to povedal a obrátil hlavu na druhú stranu a potom sa s úškrnom znovu pozrel na Dorku.
"To je milé," povedala Dorka rozjarene a očká jej zasvietili. Celá jej tvár sa rozžiarila a na nášho fešáka pozerala vľúdnym pohľadom.
A zrazu len: "Ja, ja už musím ísť!" A išla hneď. Ako sa tak ponáhľala, vyzula sa jej jedna topánka. Nechala ju tam, lebo si dobre pamätala príbeh o Popoluške, kde si princ Krasoň túto topánku všimol a oženil by sa len s tou, ktorej by sadla. A Popoluške sadla. A boli šťastní, až kým nepomreli. No a oni pomreli už dávno, lebo ten príbeh bol naozaj starý a každý rozprávač takýchto príbehov by vám dosvedčil, že boli celý život šťastní.
Tak dobre, s pravdou von. Dorka si tú topánku vyzula naschvál a obzerala sa, či si to jej Krasoň všimne. Ten však ani brvou nepohol. Zostal sedieť s hlavou otočenou k barovému pultu a pýtal si od barmana pivo desiatku. To Dorku sklamalo. Aj pobúrilo. Ale nechcela to dať najavo. A ako by aj mohla, keď sa za ňou náš Krasoň ani obzrieť nechcel?
Tak sa k nemu vrátila. So spýtavým pohľadom.
"Ty si nešla? Som rád, bolo mi za tebou smutno."
Dorka nevedela, čo má povedať. Žiadny chalan jej v živote nič také krásne nepovedal. Tak predsa ma má rád, myslela si.
"Odišla som, lebo som musela. Ale aj mne prišlo smutno, tak som sa vrátila."
"Takže už nemusíš odísť? Skvele. Povedz mi niečo... niečo veselé."
Dorke sa opäť rozžiarili oči a začala mu vykladať piate cez deviate, niekedy až cez desiate a náš Feši sa sem-tam uškrnul, ale celý čas počúval a pozeral na ňu prenikavým pohľadom.
"A ako sa to vlastne voláš?" spýtala sa napokon umelo ľahostajným tónom a znovu sa tvárila, že je na odchode, že už naozaj musí ísť.
"Ja? Ignác." Dorke sa rozbúchalo srdce. To bolo jej obľúbené chlapčenské meno, spolu s Bonifácom.
"A ty sa ako voláš?"
"Ja? Dorka."
Usmial sa. "To znie tak rozprávkovo. Napíšem si tvoje meno."
"Aha, a kde si ho napíšeš?"
"No do mobilu."
"A k čomu?"
"No k tvojmu číslu predsa."
A takto šikovne Dorka dosiahla, že si vymenili čísla.
"Smiem ťa ešte chvíľku odprevadiť? Mám tam cestu."
Dorke išlo od radosti srdce puknúť, ale usmiala sa iba mierne. "Tak dobre, budem rada. Aspoň ma ochrániš, keď na mňa vyskočí nejaký medveď. Počula som, že už vypustili puberta slatinocelneho."
"Tak to si veľmi láskavá, že mi to dovolíš."
A takto išli. Dorka ešte vykladala veľa vecí a Ignác niečo sem-tam poznamenal, keď sa mu chcelo.
Rozlúčili sa s high zero. To je to, keď namiesto dlane si plesknete päsťami.
Ešte sa za ním obzrela, ale on si išiel ďalej svojou cestou.
Takže: je umelec, zbiera kuriatka, je feši, má pekné meno, je mu za mnou smutno, odprevádza ma a a aaaa je taký skvelý. Iba to, že stále narieka, že mu tie high zero dávam príliš silné, to je trápne. No, odhliadnuc od toho, myslím, že som sa zaľúbila. Nie je to obyčajná láska to nieeee /začala si spievať Bezdedu/.
A aj Ignác sa tešil. Opäť sa ukázalo, že je ozajstný umelec. Zodvihol ďalšie kuriatko. A takto si vo svojom rodnom jazyku zahundral: "I am pick up artist. I pick up the chicks," takto to povedal a vrátil sa na disku. Tam prežil ešte veľa dobrodružstiev, ale to už je iný príbeh.
Alebo... radšej, radšej nech si ten príbeh nechá Ignác pre seba.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár