Rozlúčky a konce sú vždy najhoršie. Pre ľudí z citlivejšou povahou je to dokonca príležitosť, precvičiť si slzné kanáliky a poplakať si do sýtosti. Pre zvyšok ľudstva z genetikou, ktorá jednoducho nedovolí len tak sa rozplakať na verejnosti je to jednoducho len rozlúčka. Mohli by sme ju definovať ako súbor spomienok, pocitov a odchodu človeka či veci. Ale je to ozaj tak? Naozaj smútime za tým dotyčným?? Alebo len náš mozog nám káže smútiť, pričom vo vnútri sa už tešíme na niečo nové a možno oveľa zaujímavejšie než to, pred čím teraz hráme túto komédiu?
Kto vie? U každého je to asi iné, ale u všetkých je podstata rovnaká: Nechceme sa niečoho vzdať, lebo vzdať sa toho znamená stratiť. Možno navždy. Ale povedzme si pravdu, nič nie je trvalé, dokonca podľa výrokov všemožných múdrych a známych ľudí je "Láska a život to najkratšie".
Ako to teda je, smútiť, nesmútiť? Spomínať, nespomínať? Zabúdať, nezabúdať??
A čo tak hlavne nepredstierať??? Nehrať zbytočnú komédiu ľútosti a postaviť sa pravde ako skutočný hrdina s úsmevom na tvári? Veď ktovie, či po jednej dobrej etape, nepríde ďalšia, ešte lepšia?

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
paperdoll  5. 6. 2012 10:01
vieš čo.. čo ja viem, ja som si naposledy pri rozlúčke aj poplakala, pretože mi odchádzali kamarátky a akosi som dostala pocit, že som tu na tomto svete sama. A to ti potom príde ľúto, keď si dáš dokopy niektoré fakty vyplývajúce z reality. Teda v konečnom dôsledku záleží v akom kontexte a v akej situácii sa rozlúčka a "divadielka" konajú...
Napíš svoj komentár