Hovorí sa že vidieť vlastnú matku plakať bolí.Ba čo viac, nič nie je horšie. Ja som videla. Nebolelo to. Ani to nebolo najhoršie. Že to dokážem povedať? Dokážem! Mám ju rada, naozaj strašne moc. Nie som prvá ani posledná. Niekedy od rodičov nedostávaš to čo chceš, potrebuješ. Nemyslím hmotné veci. Iné, dôležitejšie.
Lásku. Každý ju preukazuje inak. Niekto vôbec.

To robí môj otec. Nepreukazuje ju. Nikdy, čo si pamätám, ju nepreukázal. A dúfať že sa to zmení je márne. Je nevďačný. Čo spravíš ofrfle, alebo ešte lepšie, ani si to nevšimne. Potom vyčíta. Všetko. Všetkým.
Nechcem o ňom písať zle. Aj zato aký je, ako sa chová ho mám rada. Je to môj otec. Aj keď urobil chyby. Nie jednu. Ale je dospelí, tým sa to predsa odpúšťa. Má na to právo. Nevyčítam mu ich. Nikdy by som si to nedovolila. Vychoval ma ako vedel. Pretože musel. Nie preto, že by chcel.

Zato mama tu bola vždy. Vždy ma pred ním bránila, chránila. Nás všetkých. Ona sa za nás postavila. Ona nás vychovala. Nie preto, že musela. Ona chcela. Dokazovala to. Dokazuje to. Láskou. Tou, ktorá nám vždy z polovice chýbala. Tou rodičovskou. Tou, ktorá sa nám neušla od otca. Nie je kompletná. Nikdy nebude.
Som jej vďačná. Za všetko. Veľmi. Čo urobila. Robí. Ako sa snaží. Ako sa stará. Ani ona nie je dokonalá. Spravila chyby. Také, ktoré všetko zmenili. Stále menia. Také, pre ktoré teraz trpí. Všetci trpia.Také, ktoré sa nerobia. Podviedla. Chtiac, nechtiac.Neviem. Nechcem vedieť.. Chyba. Obrovská chyba.Ale kto ich nerobí?
Nevyčítala som jej to. Nedovolila by som si to. Ľúbim ju! Pretože ona ma to naučila. Nikdy ma o lásku nepripravila.
Spravila čo spravila. Možno to vyznie čudne. Som jej vďačná.
Za túto chybu.
Trpia všetci. Bohužiaľ. Ale veci sa konečne menia k lepšiemu. Deje sa to, čo sa malo diať už dávno. To čo je, a ešte bude ťažké. To čo bude trvať dlho.

Pre otca to nie je správne. Viac úbohé. Svinské. Nezaslúžené. (I keď o tom poslednom by sa dalo polemizovať)
Pre deti to nie je správne. Trpia pre chyby druhých. V detstve. Nie! V puberte. To je horšie. Aspoň sa poučia. Dospejú. Zistia že svet nie je taký perfektný. Že aj osoba, tebe blízka spraví chybu.
Každý ju spraví. Raz, dvakrát. Viackrát.
Odpustené? Už dávno. To jedno je dôležité. Tá dôležitá vec. Láska, Tá tu ostala. Vždy ostane. Možno preto, že nebolo ublížené mne. Nám. Aj keď sčasti bolo. Ale hlavne jemu. Neviem ako sa cíti. Zachoval sa hnusne. Svinsky. A to odpustené nie je. Ešte nie je. Raz bude.

Vráťme sa na začiatok.
Nebolelo ma vidieť mamu plakať. Ľútosť, tak sa to volá.
Vidieť niekoho plakať pre mňa nie je najkrajší pohlaď. Som človek. Mám city.
Ľútosť a nejaky cit. To cítim keď ich vidím.

Pohlaď na mamu ako trpí boli. Pocit že nemôžem, nemám ako pomôcť bolí. A veľmi.

Až na konci tohto nezrozumiteľného blogu zisťujem.

Pohlaď na plačúcu mamu (občas) bolí.

 Blog
Komentuj

4 komenty k blogu

1 
fotka
okay  18. 1. 2014 23:24
Dufam ze burka bude len kratko a potom pride slniecko, krajsie ako kedykolevek predtym
2 
fotka
katarinn  18. 1. 2014 23:54
@okay tak tá burka trvá už pol roka. Čim je to dlhšie tým je to horšie. Možno už zachvilku výjde. Ale ďakujem ti
3 
fotka
lolastylesova  19. 1. 2014 16:46
Nie som tip človeka, ktorý dokáže vyjadriť svoje pocity.. nedokážem to.. ale ty akoby si ich vyjadrila za mňa.. úplne všetko.. až na to, že ja to mám opačne.. ale je to akoby si mi čítala myšlienky.. krásne.. nádherne napísané
4 
fotka
katarinn  19. 1. 2014 23:47
@LolaStylesova a vieš že ani ja? Nedokážem vyjadriť pocity. Držala som to v sebe dlho, dlho som to chcela niekomu povedať. Lenže ja o svojich problémoch nehovorím. Tak som to aspon napísala vlastne sa to písalo samo
Prajem ti veela sil nech sa to rýchlo vyrieši
A ďakujem ti, velmi pekne
Napíš svoj komentár