Ja osobne na svoje detstvo mám strašne veľa spomienok, je ich dokonca tak veľa, že si ich ani nepamatám...
Včera večer, ako sme šli domov, sme sa rozprávali ešte o časoch, keď sme každé poobedie chodili von, hrávali sme futbal, basket...ako sme chodievali do "lesa" - to je také miesto, tu pred našim domom, kde sme strávili strašne veľa času, kde sme toľko hovadín postvárali...so Sabinou sme oživovali myši, kde prišli prvé vyznania lásky...kde sme v lísti zvykli ležať a ohadzovali sme sa ním...
Tam nám bolo strašne dobre...na stene najbližšieho činžiaku sme mali napísané mená, boli tam naše výtvory, naše spomienky...donedávna...
Hocikoľkokrát som si šla sadnúť do lesa, vždy sa mi pomocou tých našich diel vracali nejaké spomienky...a teraz ten dom maľujú...oni mi premaľujú spomienky...ešte dobre, že vačšinu z nich mám uloženú v srdci...
_______________________________________________________________________
No a aby sa nepovedalo, že je to krátky blog, tak by som sem ešte mala niečo dopísať...nemám však už silu nato, aby som niečo o takomto čase vymýšľala, tak sem dám znova nejaké famózne hlášky odznené v našej triede, alebo tak...hlavne to budú tie hlášky, čo si pamatám...
Kršková:...takto zasunieme pravítka...
Slezák:Aj ja by som si rád zasunul!
Kaplán:Kati, čo noha? ...aj ja by som už mal ísť k Relovi... (chirurg)
Slezák:Na obriezku?
Angela (triedna p. profesorka):žaba čľup do vody!
Ja:Angela hop do hrobu!
Prepáčte! - mám krátku pamať...
Je to možné?
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Slezák:Aj ja by som si rád zasunul!