Pamätám sa ako sa ma kedysi dávno opýtal, aký je najhorší pocit. Bezmocnosť. Bez zaváhania. Stála som oproti nemu, dívala sa na jeho zjazvené ruky a cítila sa bezmocná. Príšerne.

Pamätám sa ako sa ma pred rokmi opýtal, čo najviac milujem. Naplno prežité okamihy. Nepochybne. Sedela som vedľa neho na záhradnej hojdačke, nevhodne umiestnenej pri betónovom plote a cítila sa šťastná. Surovo. Milovane.

Spomínam si na jej otázku, čoho sa najviac bojím. Samoty. Straty. Nie nemiestne. Ležala na gauči, s maskarou rozmazanou po tvári slzami a červeným odtlačkom na bielom filtri francúzskej cigarety. Mizerne.

Ešte stále čerstvá je jeho otázka, ako to prestane bolieť. Nie kedy. Ako. Prázdno. Apaticky. Prílivom nezáujmu, odlivom pocitu. Pod klamlivým závojom zabudnutia. Vlastne nijak. Len to otupne, prestane pulzovať, neprestane ubližovať, no skončí so zrážaním na kolená.

Dnes sa ma opýtal, či som vyformovaná do dokonalosti. Cynicky, ironicky, bezcitne. Úškrn. Omylmi, stratami, strachom. Iskra. Nie slaboducho, plytko, naivne, či povrchne. Čľupnutie. Hlboko, vyrytá, rozbitá a poskladaná. Trochu chaoticky.


 Pseudoblog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
montanalegal  25. 4. 2014 17:17
Tento článok sa dactylogrammycky a a makrosomnicky nezhoduje s makrodonciou ani s tafónomiu dnešným tenancidiom.
Je to úplne jasné, že haemorrhoides tu zohral významnú úlohu pri lakrymosuskej laktycádii.
2 
fotka
antifunebracka  12. 5. 2014 23:24
a jedneho dna... je zivot zasa krasny
Napíš svoj komentár