Krehká

Spomínam si, ako sme spolu kedysi sedeli pod tou rozkvitnutou čerešňou v parku a on nahlas čítal z Appassionaty od Mihálika. Nemala som ani pätnásť rokov. Je to strašne dávno.

Ó, radšej nepríď, z polcesty sa vráť! Veľmi sa bojím, že sa budem báť.

Čítal verše, polohlasom, jemne mu kĺzali z pier, opúšťali jeho srdce a vpisovali sa do mojej pamäte. Sú tam doteraz. Celé tie roky.
--
Dnes ja čítam polohlasom Hiraxa a Martona, keď spolu s mojou láskou ležíme ráno v posteli. Citujem naspamäť z Appassionaty, spomínam na Smrekovho Básnika a ženu a Seifertove verše, ktoré ležia na vzdialenejšej polici.
Počúvam Klusa a potichu si spievam večer v posteli, keď mám spať. Ale nemôžem. Lebo posteľ je prázdna a studená. Opakujem verše z Lukáčovho Paradoxonu, aby som odpútala myseľ od nevyhnutného bytia. A rozmýšľam o jeho Večnej parabole, keď nič nemá zmysel.

Niekedy mám pocit, že sa strácam. Nedefinovaná. Že som bola niekým, že dnes som niekým iným a zajtra to opäť bude o ničom. Ako keď sa večer odličujem. Zotieram z tváre masku dnešného dňa. Bledú, kontrastnú a hladkú. Detailne. Stojím pred zrkadlom a znovuobjavujem skutočnosť.Toto som ja. A zároveň nie som.

Ak sa zajtra neskryjem, budeš ma ľúbiť tak ako včera?

Vtedy by som chcela byť nimi. Byť Mihálikom, Seifertom, Martonom...vziať do ruky pero a napísať na papier seba. Opísať sa veršami. Zhodiť zo seba seba a uložiť sa do slov. Rytmicky a bez rýmov. Tak som zvykla písať svoje básne.
Vo svojom vnútornom svete som krehká. Čítam poéziu a počúvam Debussyho. To sa dnes nenosí.
--
Neurobila som skúšku. A z antikvariátu som si priniesla dve Seifertove zbierky. Dnes som krehká aj navonok.

 Pseudoblog

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu