Dnešný deň bol zvláštny. Stalo sa to, načo som dlhú dobu čakala a dúfala, že sa to stane, ale moja reakcia na tú úžasnú správu bola pre mňa samotnú šokujúca a nečakaná. Pred vyše mesiacom si ma opustil. Celý ten čas som ti dávala najavo, že ťa stále milujem a chcem byť s tebou. Ale za posledné obdobie si mi začal byť ľahostajný tak, ako ja tebe. A zrazu to prišlo. Napísal si mi sms, že ma pozývaš na obed. Ale v mojej hlave sa stalo niečo nečakané. Na takýto signál som čakala a zrazu, keď sa to stalo som ostala ako obarená a v mojej hlave prebehla jediná myšlienka "nejdem". Ani sama neviem prečo. No možno preto, že si ma celý ten čas ignoroval a dával mi najavo, ako pre teba nič neznamenám a zrazu ma len tak pozveš na obed?! Načo? Prečo? Prečo ja? Prečo akurát dnes? V hlave som mala naraz guláš. Šla som. Aj keď rada aj nerada, ale šla som. Keď som k tebe prichádzala videla som tvoju tvár a oči, ako žiaria šťastím, že ma vidíš. Či si to priznáš, alebo nie, to šťastie tam bolo. Šli sme na pizzu, ale ja som nemala hlad. Celý ten čas, čo sme tam sedeli som pozerala do steny a snažila som sa ťa nevnímať a nepozrieť sa ti do očí. Zrazu si sa ma spýtal, či som prišla nasilu. Áno, odpovedala som ti pravdu áno. Začal si mi vyčítať, načo si sem teda chodil. Povedala som ti, že to ty si zavolal mňa a nie ja teba. Celý čas si sa tváril, ako by som bola ja vinná za to, ako sa s tebou po tom všetkom cítim. Bola som šťastná, že som s tebou, ale zároveň som odpočítavala sekundy, kedy už budem doma bez teba. Pripadalo mi to ako večnosť aj, keď sme tam boli necelú hodinu. Skrátka to utrpenie, že sedím pri tebe a nemôžem ťa pobozkať, alebo sa ťa dotknúť. Bola to moja vina, nemala som prísť. Neviem, asi by som mala byť šťastná, že som ťa po dlhej dobe videla, ale nie som. Rozprával si mi, ako sa tešíš na február, keď pôjdete so školu na chatu, ale mňa to nezaujmalo. Nechcem vedieť, čo robíš bezomňa, ako sa zabávaš, ako ti je lepšie, ako žiješ. Skrátka nechal si ma, bolí ma to. Tak si žime každý svoj život tak, ako si to pôvodne chcel aj ty. Chceš byť môj kamarát, ale ja už nechcem. Karta sa obrátila a ten resp. tá, čo bola zabudnutá, zabudla. Chcem ťa vymazať. A čoskoro vymažem. Zbohom.

 Vyznanie
Komentuj

6 komentov k blogu

1 
fotka
petronellka  11. 12. 2008 13:42
tak preco si sla na ten obed?

a ani nechapem preco ta on nan vlastne pozval....
2 
fotka
mellisa  11. 12. 2008 13:53
Tak toto od neho nebolo velmy pekne ze ta pozval a potom ze celu vinu hadzal na teba,,,,,



Prepac ze sa o nom tak to vyjadrujem ale zda sa mi ze on asi srdce nema a mozno v zivote ani nebude mat......
3 
fotka
blackknight  11. 12. 2008 14:17
Na prvy blog to celkom uslo



Urcite by to chcelo trochu popracovat na forme - teda hlavne odsekoch, aby sa to lahsie citalo.



@2 Podla mna tak reagoval hlavne preto, ze si mu na rovinu povedala ako to je a sice, ze si na to stretnutie ani velmi nechcela ist. Zrejme bol sklamany, pretoze cakal ze to bude pohodove stretnutie a ze sa budes rovnako tesit ako on.



Lenze tu sa prepocital, pretoze teba to este stale drzi a ocividne s tym nie si vysporiadana. Urcite to bude chciet este nejaky cas. Ale tiez by som nerobil unahlene rozhodnutia, neviem preco by ste nemohli casom ostat kamarati ... tych clovek predsa nikdy nema dost
4 
fotka
janulka3112  11. 12. 2008 14:41
možno je aj dobre že si šla na ten obed, lebo tak si si ujasnila svoje city k nemu, či to vôbec má význam začínať alebo nie. No myslím si, že si dobre spravila, keď si mu nedala druhú šancu... zabúda sa síce ťažko, ale myslím, že je to takto lepšie...
5 
fotka
domusqa  11. 12. 2008 18:52
ach to mi je luto
6 
fotka
rommieee  22. 12. 2010 18:54
staré, ale pravdivé....
Napíš svoj komentár