Jeden obyčajný deň

Jeden obyčajný deň, ktorý nebol až tak obyčajný. Začalo to z cela spontánne. Kráčal som typickou jesennou ulicou ktorá viedla k môjmu domu, no na vôkol nebolo žiadne iné susedstvo. Pod mojimi nohami mi šuchotalo lístie a keď ste sa zahľadeli na stromy, videli ste, ako na vás zízajú tlupy veveričiek. Bolo to v celku príjemné. Bola jeseň a listy padali každou sekundou. Pestrých farieb a rôznych odtieňov som videl toľko, čo ani za celý život som nevidel cestou domov zo školy. Jemný chladný vánok ktorý mi fúkal do chrbta ma poháňal v pred a akoby mi šepkal do ucha nech sa ponáhľam lebo tam v diaľke na mňa niečo čaká. Viete, ten pocit, bol priam magický. Vychutnával som si každú sekundu ako keby bola moja posledná. Zimomriavky na mojom tele sa stali mojou prirodzenou súčasťou ako keby som ich mal od narodenia nepretržite. Zrazu ticho. Vánok zmizol, veveričky nikde a predo mnou dobrá desiatka metrov ktorá je zakončená jazerom a jednou lavičkou na ktorej sedí neznáma osoba. Pomaly som sa približoval a bolo mi divné, že som tu niekoho stretol. Viete totiž, ja som býval mimo mesta, no nikdy som nemával problém s dlhou cestou domov. Keď som podišiel bližšie, videl som krásnu sympatickú ženu, vekom som jej odhadoval rovnako ako som mal ja. Sedela v tureckom sede pričom na kolenách mala roztvorené dva zošity a veľkou rýchlosťou nimi prelistovávala. Vyzerala, že hľadá niečo podstatné a nevie kde to je, no zároveň bola rozvážna a vedela, že to tam bude. Na zemi mala položený hnedý vak a na ľavej strane lavičky mala položenú malú termosku krásne vlastnoručne ozdobenú a po celej lavičke poukladané papiere priložené kameňom aby jej ich neodfúkol jemný vánok. Keď som ju obišiel z ľavej strany videl som ako jej hlava na ktorej mala sivú čiapku a vlasy jej padali do tváre sa jemne naklonila smerom ku mne. Nespúšťal som z nej oči. Keď zdvihla hlavu prvé čím ma očarila boli jej krásne veľké modré oči a jemné pehy ktoré si všimne len zriedka kto. Nebolo ich veľa len zopár, no ja som ich videl. Jej pery neboli príliš veľké. Boli malinké nenápadné ako pomlčky no mali niečo do seba. Ako som tak nemo stál, hľadel na ňu, ona na mňa, nevykĺzlo zo mňa ani slovo. Našťastie tam bola ona, ktorá tu zložitú mužskú prácu v ktorej musí spraviť chlap stále prvý krok, prevzala na seba. Ozvala sa krásnym tenkým ženským hlasom ktorý som mal v hlave ešte celý týždeň. Nato, že sme sa videli po prvý krát bola veľmi zhovorčivá čo mi veľmi vyhovovalo nakoľko ja sám som hanblivý typ. Pozbierala papiere, termosku a dala mi návrh nech si k nej prisadnem aspoň na chvíľu lebo toho má v poslednej dobe veľa a potrebuje sa niekomu vyrozprávať koho nepozná a nemá na ňu žiaden názor okrem prvého dojmu samozrejme. Rozumeli sme si na moje počudovanie veľmi dobre. Po dlhom trojhodinovom rozhovore som ju pozval k sebe na čaj lebo už bolo pomerne chladnejšie a, že jej zavolám taxík ak jej to nebude vadiť. Zo začiatku váhala lebo predsa viete, kto by šiel k cudziemu chlapovi domov ? Asi len blázon. Aj som si myslel, že to neprijme, len som to navrhol, však, za pokus nič nedám. A ono to klaplo. Povedala „Fájn“ a tak sme šli. Po dvoch šálkam úžasného slivkového čaju a ďalších dvoch hodinách rozprávania pri krbe som jej zavolal taxík ako som jej sľúbil. Dal som jej svoje telefónne číslo a mne po nej ostal len jej hlas v ušiach ktorý mi v nich znel minimálne celý týždeň. A jej telefónne číslo samozrejme ktoré sme si vymenili. Bolo napísané na zdrape papiera z jej zošita na ktorom z druhej strany boli pokreslené milé pestré kvety a ešte niečo, no to som už nedokázal vylúštiť, bola to totiž len polovica. Od vtedy som ju už nevidel. Číslo bolo neustále nedostupné. Pýtal som sa ľudí v meste či ju niekto nepozná. Niektorí ani slovko nevydali, takí boli ochotní. A tak som už po troch mesiacoch prestal dúfať. Keď zrazu od nej, zmeškaný hovor. Mimochodom, volala sa Nancy.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu