Ticho.

Aké ľahké je stratiť sa v neutíchajúcom prúde vlastných zbesnených myšlienok. A niekedy je ľahšie stratiť sa v hlúpych myšlienkach niekoho iného.
Začína to vzdychom,
pohľadom na niečo po čom túžim,
snom, ktorý vraj nikdy nedosiahnem,
osobou, ktorú nikdy úplne nezískam,
pocitom, ktorý nikdy nepríde.
Začína to nespokojnosťou, končí nenávisťou.
Horkosťou voči sebe samej,
vlastnému podceňovaniu a neschopnosti ukázať, že si vážim sama samú,
poznám svoju hodnotu a som si vedomá svojej jedinečnosti.
Ako človek jeden z tisíca, z miliardy, prichádzajúci z minulosti, hľadajúci zvyšky budúcnosti.
A potom, keď je už na mňa dosť samolepiacich sa,
notorických návykov na dokonale umelecké stvárnenie sveta,
zaženiem z môjho ticha všetko preč
a príde ďalšie ticho.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu