A potom to prišlo, tá obrovská epidémia, ktorá dokázala v priebehu jedného týždňa poblázniť celú školu - céčka. Ani ja ako malý druháčik som samozrejme nemohol odolať tejto mánií a céčka všemožných veľkostí a tvarov sa na krátke obdobie môjho života stali celým mojim svetom. Na chodbách to cez prestávky vyzeralo ako na tokijskej burze, kde sa každý snažil zhodnotiť svoj majetok z céčok.
Deťom sa krivili chrbtice pod kilogramami céčok hompáľajúcich sa na krkoch, ale nikomu to nevadilo. Všetci sa nimi zdobili, vymieňali ich alebo to najzaujímavejšie - hrali o ne. Hrávalo sa dvoma spôsobmi: buď šúchaním po podlahe ste sa snažili naraziť svojím céčkom do súperovho alebo sa hádzali céčka do jamôk a kto svoje céčka dostal do jamky skôr, ten vyhral. Miloval som hranie o céčka, možno aj preto, lebo som v tom bol vážne dobrý.
A boli to práve céčka, vďaka ktorým som bližšie spoznal jednu milú slečnu. Bola krásna, jedna z najkrajších v celej škole, volala sa Alica. Ja som bol obyčajný chlapec od vedľa a s Alicou som síce chodil do jednej triedy a býval na tej istej ulici, ale chlapci a dievčatá v našom veku sa príliš nebavili. Pamätám sa ako to v tej dobe fungovalo - jedna skupina fandila Backstreet Boys, druhá zasa Spice Girls, jedna hrávala v družine futbal, druhá skákala cez gumu atď...
Ani neviem ako sa to všetko začalo, ale zrazu sme s Alicou začali hrávať spolu céčka na ich príjazdovej ceste. Dokázali sme ich hrávať aj päť hodín vkuse. A takto to išlo každý deň, ja som prišiel z družiny domov, naučil som sa a potom som trpezlivo čakával na Alicu pokým neprišla domov aj ona. Postupne som zistil, že dievčatá nie sú také zlé ako sme si my chalani tak nahovárali, naopak čím častejšie sme sa stretávali, tým viacej sa mi páčila jej spoločnosť.
Po čase sme sa chodievali spolu korčuľovať, čo bolo skvelé napriek tomu, že som predtým korčuľovanie neznášal. Kvôli Alici som sa to však potajomky naučil, napriek tomu, že vo svojich začiatkoch, keď som sa rútil dolu ulicou a išlo oproti mne auto, som brzdil tak, že som vyskočil do trávy pri krajnici. Alicu som tiež rád hojdal na mojej hojdačke u nás v záhrade. Nebála sa ani vtedy, keď vyletovala vysoko do výšky. Z môjho malého detského pohľadu to niekedy vypadalo akoby už bola v nebesiach, odkiaľ mi asi spadla.
V jeden večer sa to však všetko skončilo. Opäť sme hrali céčka a chystali sme sa na poslednú hru. Alica chcela hrať len tak na skúšku, ale ja som ju prehovoril aby sme hrali o jej hviezdičku, čo bolo jej najvzácnejšie céčko. Ja debil som ho samozrejme vyhral a od tej doby sme sa s Alicou prestali stretávať.
A ešte odkaz pre milovníkov amerických romantických komédií: Nie nemohol by som jej ho vrátiť a všetko by sa dalo do poriadku. Keď si spomeniem na to aký bordelár som býval v tej dobe, tak to céčko je pravdepodobne už dávno vyhodené, prípadne som ho zjedol
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lenuska175
31. 3.marca 2010 15:21
Skvelé !
3
škoda...už som sa tešila, že ste spolu doteraz asi by som mala prestať s tymi romantickymi komediami, hehe
4
pripomenulo mi scénu s forresta gumpa, kde rozprával o detstve :p
a nj...céčka, kiny
a nj...céčka, kiny
Napíš svoj komentár