Pamatam si zavesy z dazda. Kym som cakala na napad, nijaky necakal na mna. Ludia robili, co bezne robievaju.
Mala som oblecenu oblubenu, ruzovo-fialovu, karovanu bluzku a hoci pofukoval chladny vietor, postavala som na rohu.
Akoby na rozlucku s dalsim dnom kostolna vez odbijala zaciatok vecernaj omse. Zostala len tazka ozvena noci.
Nikto neprichadzal. Predsa sme sa dohodli... alebo nie?...ci zabudol?...mozno si pomylil datum...
Este chvilu som len tak postavala, no uz som neverila na napady. Este chvilu som len tak postavala pod tvojim vecne falosne rozsietenym oknom, zatial co lialo ako z krhly.
Hovorila som si: Naposledy.
Ale nebola to pravda.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár