Inversi

tomu neverím ... jedine že by si tí ludia neuvedomovali že nejakú slobodu nemajú, vtedy by som tomu rozumel

@melancholik uhol pohľadu ale stotožňujem sa s tým .. možno by som použil iné slovo ako zodpovednosť ale v konečnom dôsledku od toho sa každá ďalšia akcia začína takže .. áno

K tejto téme som čítal tieto zaujímavé články:

"Sloboda potrebuje pôvodnú väzbu k vyššej inštancii. Skutočnosť, že existujú hodnoty, ktoré absolútne nie sú ovládateľné, je pravou zárukou našej slobody. Kto cíti zodpovednosť voči pravde a dobru, bude bez váhania súhlasiť s tým, že sloboda sa rozvíja len v zodpovednosti k väčšiemu dobru. Takéto dobro existuje jedine spoločne pre všetkých. Musím sa tak vtedy zaujímať o svojich blížnych. Sloboda nemôže byť žitá bez vzťahu. V ľudskom spolužití neexistuje sloboda bez solidarity. Čo robím na úkor druhých, nie je sloboda, ale previnenie, ktoré poškodzuje druhých aj mňa samotného. Naozaj sa môžeme realizovať ako slobodná osoba iba vtedy, ak používame svoje ľudské sily tiež k dobru druhých. Platí to nie len pre súkromnú oblasť, ale tiež pre spoločnosť. Podľa princípu subsidiarity musí spoločnosť poskytovať dostatočný priestor pre rozvoj aj tým najmenším štruktúram a súčasne musí byť ich oporou, aby sa raz mohli stať samostatnými."
» blogy.hnonline.sk/pavlik-morozov/...
-
Práve na otázke, kto sa stáva stredobodom (myslenia, hodnotenia, rozhodnutí, záujmov), je postavené aj myslenie Josepha Ratzingera o probléme človeka, slobody a spoločnosti, ktorú buduje. V jeho myslení sa tendencia stavať človeka za stredobod zračí v analýze mentality dnešnej spoločnosti, charakterizovanej individualizmom, subjektivizmom a relativizmom. Ak sa človek (jednotlivec, rasa, systém) stáva cieľom a mierou všetkého, nemožno v konečnom dôsledku toto smerovanie nazvať inak ako zničujúci ego-centrizmus. Je to teda principiálne nezmieriteľný zápas medzi teocentrizmom a egocentrizmom, pričom skutočný antropocentrizmus je možný, len ak je súčasťou teocentrizmu.
» gavenda.sk/index.php?page=...
-
Priemerný človek spontánne chápe slobodu presne v tomto zmysle: ako právo a príležitosť robiť to, čo si práve želáme, a nemusieť robiť to, čo si neželáme. Inými slovami: sloboda by znamenala, že jedinou normou nášho konania by bola naša vôľa a že táto vôľa nielen môže túžiť po čomkoľvek, ale že má príležitosť túto túžbu splniť. Tu sa však začínajú vynárať otázky: Nakoľko je v konečnom dôsledku vôľa slobodná? A nakoľko je rozumná? Je nerozumná vôľa naozaj slobodná? Je nerozumná sloboda skutočnou slobodou? Je to skutočne dobro? Či nebudeme musieť, ak sa chceme vyhnúť tyranstvu nerozumu, doplniť definíciu slobody ako schopnosť chcieť a robiť čo chceme tým, že to uplatníme v rozumných súvislostiach, neporušiac vnútornú konsolidáciu človeka? A či nepatrí do medzihry medzi rozumom a vôľou aj hľadať spoločný zdravý rozum, ktorý zdieľajú všetci ľudia, a dosiahnuť tak zlučiteľnosť slobôd? Je zrejmé, že otázka pravdy je implicitne obsiahnutá v otázke rozumnosti vôle a v otázke prepojenia vôle s rozumom.
» www.impulzrevue.sk/article.php?24...