Tam, kde to zacalo......

Všetko sa to začalo jeden jediný deň, ktorý sa už nikdy nebude opakovať. Bolo to jedenásteho novembra a písal sa rok tisíc deväťsto deväťdesiat. Podvečer tohto všedného dňa prišiel na svet malý chlapec ako každý iný. Ako v každom inom, aj v jeho malom srdiečku zotrval nenahraditeľný cit známy ako materinská láska. Každé dieťa by jej malo mať dostatok aby sa to príliš neodrazilo na jeho budúcnosti. Nuž tento malý chlapec jej mal dostatok a nebola to len materinská láska ale takisto láska otcovská a starorodičovská a vôbec láska všetkých vôkol neho. Bol zahŕňaný láskou z každej strany, čo na ňom určite zanechalo následky. Nikto v tom čase ešte netušil aké, no najmä ani on sám. Bol maličký, a vôbec netušil čo ho v živote čaká. Nevedel, čo všetko si preňho život nachystal. A tak sa mu rezkým krokom vybral v ústrety. Už ako malý si hopkal u starkej na záhrade a vyspevoval jeho srdcu blízke pesničky, čím rozdával radosť všetkým naokolo. Bol stále usmiaty a nepoznal čo je to skutočná bolesť. Veľa rázy spadol, ale tak isto sa veľa rázy znovu postavil na nohy. Nezanechalo to na ňom nejaké veľké stopy až na pár odrením a jaziev. Tieto vonkajšie známky bolesti mu absolútne nerobili žiaden problém pretože vyrastal v harmonickom prostredí plnom krásnych a obľúbených vecí. Jeho rodičia a aj starí rodičia mali z neho veľkú radosť pretože prekvital životom a už vtedy si užíval každý jeden deň naplno ako sa len dalo. Ako čas plynul ubehlo pár rôčkov a náš malý chlapec, ktorý už nebol taký malý sa vybral na návštevu do škôlky. Dostal sa do nového prostredia medzi nových ľudí na čo nebol vôbec zvyknutý. Trvalo mu nejaký ten čas kým sa osmelil a začlenil do kolektívu pretože jedna z jeho vlastností bola plachosť a hanblivosť. Vo škôlke si našiel veľa nových kamarátov, kamarátok ba dokonca prvé detské lásky, ktoré samotné spočívali len v tom, že oní dvaja malí ľudkovia sa mali k sebe bližšie ako ku ostatným. V dokonalom spolužití a bytí prežil svoje rané detstvo v kruhu svojich prvých kamarátov. Kamarátov preto, lebo títo sa ešte nemohli nazývať priateľmi, skôr išlo o to, kto sa s kým hral a kto mal akú hračku. Ale aj napriek tomu to boli kamaráti zo škôlky. Ubehlo ďalších pár rokov a chlapec sa nám vybral do školy. Vtedy mal sedem rokov a ešte stále bol plachý a hanblivý. Prvý deň v škole sa mu veľmi páčil a do školy sa vracal rád. Avšak sladké obdobie prešlo. Začalo sa učenie a keďže v kolektíve sa ešte veľmi dobre nepoznali povedal, že už tam chodiť nechce. Bohužiaľ, zákon káže a tak chceš či nechceš, hybaj chodiť do školy. Ubehol prvý ročník a on už mal prvých školských kamarátov avšak nestretol sa s nimi opäť v septembri pretože prestúpil na inú školu. Dal sa na dráhu plavca. Dostal sa do nového kolektívu čo bolo preňho ako keby nastúpil znovu do prvej triedy. Postupom času sa začlenil do kolektívu a všetko bolo zase ako predtým. Ale nie úplne všetko. Manželstvo jeho rodičov, ktorých od malička ľúbil sa začalo rozpadať. Rozpadalo sa pomaly ale jemu to veľa nehovorilo, vedel len že stráca jedného rodiča no musel pokračovať v štúdiu na škole mimo svojho bydliska. Kríza jeho rodičov trvala dlho a on bol z toho chudák úplne zmätený, veľakrát sa bál, ba veľakrát plakal za čo sa pred ostatnými spolužiakmi hanbil. Ubehli dva roky na cudzej škole a jeho omrzelo byť plavcom. A tak hybaj späť tam odkiaľ prišiel. Vrátil sa síce do tej istej školy, no do úplne inej triedy a to nehovoriac o stále pretrvávajúcej kríze jeho rodičov. Toto bolo najčernejšie obdobie v jeho živote. Sám nevedel ako to skončí no žil zo dňa na deň. Jedného dňa sa mu v škole prihovoril malý chlapec s čiernymi vlasmi a okuliarmi na nose. Pretože sa vtedy cítil tak sám, prial jeho ruku a začali sa spolu kamarátiť. Po nejakom čase z nich boli celkom dobrí kamaráti, no prišiel ďalší šok. Jeho trieda sa musela rozdeliť a pridať sa k iným triedam. A tak sa rozdelili aj dvaja kamaráti. Už bol chudák úplne zničený z neustálej zmeny prostredia a myslel si že to je najhoršie čo sa mu mohlo stať, a myslel si že to sa môže stať len jemu. Jeho rodičia sa konečne rozviedli, on vychodil prvý stupeň základnej školy a mal pocit že to nie je ono. Veď kto by chcel vyrastať bez jedného rodiča. A zvlášť taký malý a zraniteľný. No ako tak sa pozbieral a vybral sa na druhý stupeň základnej školy. V novej triede zbadal toho istého chlapca, ktorý mu niekedy dávno podával pomocnú ruku. Jeho srdce podskočilo nadšením, a vedel že už to bude len lepšie. Doma ho už netrápili problémy s rodičmi a v škole sa z nich utužil správny kolektív. Roky plynuli a on s nimi. Našiel prvé lásky, ale aj prvé sklamania v láske. Nevedel čo to je. Iba videl dievča, do ktorého bol blázon, srdce mu bilo dvakrát rýchlejšie, a nikdy nebol sám sebou. Možno aj preto mu to nikdy nevyšlo tak ako by si predstavoval. Prešlo päť rokov druhého stupňa základnej školy, a on zažil medzitým veľa sklamaní. Či už v láske alebo v obyčajnom živote. Za päť školských rokov sa v jeho triede vystriedalo päť triednych učiteliek čo tiež neprospelo jeho krehkej povahe. Hoci zažil veľa utrpení navonok pôsobil vždy veselo a ľuďom naokolo rozdával radosť a úsmev. Koncom deviateho ročníka spoznal jedno úžasné dievča. Zahľadel sa do nej od prvej chvíle čo ju uvidel. Vedel že ona je viac ako ostatné ktoré sa mu kedy páčili. No keďže zažil predtým veľa sklamaní, nechcel dať najavo čo k nej cíti. Postupom času sa ten cit prehlboval a medzi nimi sa utvorilo priateľské puto, ktoré možno nazvať najlepším kamarátstvom. Ako sa tak spolu kamarátili ona si začala všímať že niečo nie je v poriadku, všimla si že on je zaľúbený. Lenže ona sa snažila ako len vedela, nemohla mu jeho lásku opätovať. Po nejakom čase si to vyjasnili a on dostal najväčšiu ranu svojho života, jeho doteraz najväčšia láska mu povedala „nie“ . Skončil sa deviaty ročník a všetci sa pobrali na stredné školy. On sa z toho chudák nevedel spamätať skoro rok a pol. Bolo to preňho o to ťažšie že obaja chodili na rovnakú školu. Správal sa presne tak ako to on vždy zvykol. Vo vnútri ho to strašne zožieralo ale navonok pôsobil veľmi šťastne a spokojne. Hoci vedel že už sa s tým nedá nič robiť stále dúfal, že tam je nejaká šanca na to aby bol šťastný. No nepodarilo sa. Dostal znova definitívnu odpoveď, ktorá navždy zmenila jeho pohľad na svet. Snažil sa z toho vysekávať a vravel si, že prečo on má takú smolu, prečo sa mu nikdy nepodarilo dosiahnuť skutočné šťastie. On na to nepoznal odpoveď no život si pre neho konečne nachystal príjemné prekvapenie. Do jeho života vstúpila osoba, ktorú by sa iných okolností zrejme nemal šancu spoznať. Spoznal ju, hoc ona o ňom počula už dávno. Človek by si povedal, také normálne dievča. No bol to omyl, toto bolo dievča, ktoré stálo za to spoznať. Navonok pôsobilo šťastným dojmom, široký úsmev od ucha k uchu a spokojný výraz v očiach. No zdanie môže niekedy klamať. Ani jeden z nich netušili že majú podobné osudy. Postupom času si boli k sebe bližšie a bližšie, avšak vstúpil do toho niekto tretí, bol to chalan ktorý mu zrušil všetky predstavy o tom že sa karta konečne obrátila. Zase ostal sám a ticho sa brodil životom bez toho aby dal najavo nejaké známky smútku. Po krátkom čase ten chalan ako prišiel tak aj odišiel. A on mal zrazu voľnú cestu. Lenže háčik bol v tom, že to navonok usmiate dievča bolo tak sklamané láskou že o vzťahu nechcelo ani počuť. On so svojimi dávnymi skúsenosťami sa bál natoľko, že nepodnikal žiadne kroky vpred. Povedal si že mu je dobre a nechal to tak. No stalo sa to čo nečakal ani on sám, jeden podvečer ju odprevadil dolu po strmých schodoch a vtedy v ňom niečo preskočilo, bola to iskra alebo inak povedané začiatok obrovského plameňa. Vedel, cítil že to preskočilo, ale plachý, hanblivý a poznačený minulosťou, nechal opäť všetko tak. Ich vzťah bol priateľský, obaja si rozumeli no nikto sa neodvážil urobiť prvý krok. Až jedného dňa keď sa vracal z práce a stretol ju, vrelo to v ňom ako v parnom kotli. Sám nevedel čo to je, a nikdy predtým nezažil ten pocit. Pripadal si, akoby ho niekto ovládal, robil veci, ktoré by inak nerobil, vravel veci ktoré by inak nevravel. A urobil aj to čo mu bolo osudné. Chytil ju za ruku. Nereagovala na to tak ako by si bol predstavoval, proste sa len držali za ruku a celý večer chodili po meste. Nastala hodina keď bolo treba ísť domov. Ocitli sa sami, pred jej domom obaja netušiac čo sa vlastne deje. Viedli nie až tak duchaplný rozhovor a on vedel že to je jeho príležitosť. Nevedel však, alebo lepšie povedané neodvážil sa ju pobozkať. Na nepriamu výzvu akoby dostal kopanec do chrbta s tým, že buď teraz alebo nikdy. Postavil sa a dal jej smelý bozk na pery. On netušiac čo práve urobil a ona celá trasúca tam stáli v objatí a pozerali na seba. S tichým súhlasom jej uštedril ešte jeden bozk. Ona celá zmätená zhlboka sa nadýchla rozlúčila sa s ním a odišla. Stál tam, ako by ho v tej chvíli trafil blesk. Nevedel čo sa práve deje, srdce mu búšilo tri krát rýchlejšie, dýchal rýchlo a pravidelne. Ani vo sne mu nenapadlo že práve rozvíril hurikán udalostí. To čo bolo pre neho len snom sa razom premenilo na realitu. Avšak ešte si nebol celkom istý či to tak zobrala aj ona. Prišiel domov a celú noc nespal. Na druhý deň, keď sa znovu stretli a on dostal vrúcny bozk, spadol mu kameň so srdca a bol spokojný ako nikdy predtým. Čas mu pri nej plynul, ani nevedel akou závratnou rýchlosťou. Myslel si že je vo sne a nechcel sa z neho prebudiť. Vedel, že ona je tá, ktorá mu nepovedala nie, čo doteraz neurobila žiadna iná, vedel že pri nej sa cíti ako by ona bola stred vesmíru a že by pre ňu spravil čokoľvek na Zemi. No to bol len začiatok krásnych chvíľ. Ubehol mesiac, dva a on začal zisťovať, že bez nej nedokáže žiť, že jej úsmev ho vždy postaví na nohy že hebkosť jej ruky mu vlieva krv do žíl a že tlkot jej srdca je taký istý ako tlkot toho jeho. Vedel že jeho srdce bije len pre ňu a vedel tiež, že nechce aby toto krásne niekedy skončilo. Nikdy nečakal, že bude niekoho tak ľúbiť a nikdy nečakal to, že jeho láska bude tak silne opätovaná. Našli v sebe jeden druhého a vedeli že svet bez toho druhého nemá zmysel. Obaja žili zo dňa na deň kedy ich jedinou útechou bolo znova sa stretnúť. Raz však dostali príležitosť, ocitnúť sa vedľa seba celý deň a celú noc. Boli to neopísateľne krásne chvíle, chvíle keď vedľa seba vidíte milovanú osobu a v pokoji a v bezpečí zaspávate ale takisto nádherné prebudenie do nového rána je ako čerstvý dúšok energie. Otvoríte oči a vidíte toho, pre ktorého by ste boli ochotný urobiť čokoľvek. Je to proste nenahraditeľný pocit. Ale všetko krásne má začiatok a má aj koniec. Museli sa vrátiť späť, a už sa nemohli zobúdzať bok po boku a vtedy si obaja uvedomili, že to je to čo chcú po zvyšok svojho života. Prebúdzať sa jeden pri druhom s pocitom, že nič krajšie na svete nemôže byť. Obaja to vedia a obaja dúfajú, že nebudú musieť čakať veľmi dlho, aj keď si sľubovali večnosť, nevedeli sa znova dočkať toho pocitu. On vedel, že ju ľúbi, a že ona je slnko v jeho očiach. Ona vedela to isté. Čo je krajšie ako dvaja mladí ľudia, ktorý si dávajú šťastie navzájom a ľúbia sa nadovšetko. Vedeli, že je to láska. Vedeli a vedia stále, stále žijú jeden pre druhého s nádejou že to krásne nikdy neskončí. Neskončí a bude pretrvávať naveky...


tak ja som to nepisala ale mam pozehnanie od cloveka ktory to pisal vsak zdenko dovolil mi zverejnit to

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu