v to sladké ráno leta raz:
Mrcina príšerná v zákrute cesty hnila
na márach štrku, mraziac nás.
S nohami vo vzduchu jak žena nehanebná,
pálená vášňou, potiac jed,
nedbalo, cynicky rozčapovala stehná
a zduté brucho uprostred.
A slnce pražilo to tej prašiviny,
sťa rozpad zrýchliť chcelo by
a vrátiť prírode pôvodné prvky hliny
z demontovanej podoby.
A nebo videlo trs kostí v pyšnej kráse
ako kvet v plnom rozpuku.
Zápach tak drsný bol, že prehli ste sa v páse,
hotová omdlieť na lúku.
A muchy bzučali v hnilobnom puchu brucha.
Batalióny čiernych lárv
dali sa na pochod a tiekli husto zdnuka
z útrob, ktorou hýbal zmar.
To všetko klesalo a stúpalo jak vlna,
šumelo ľahko výsmech tmám,
akoby mrcina, tajomným dychom plná,
znásobovala život sám.
Čudesnú muziku zahrali tieto deje:
jak prúdna vodal, vetra van,
jak zrnko v riečici, keď človek preoseje
a presypáva na vahan.
Tvary sa strácali ako sen rozplývavý,
jak skica, podklad pod obraz
na plátne zájdenom, a ktoré už len z hlavy
dokončí maliar možno raz.
Tam spoza skaliska číhala suka zhora,
blýskajúc zlostným okom k nám,
dychtivá vnoriť sa zdochline do bachora,
vylízať z útrob cšetok šliam.
- Ach, takou budete i vy raz celkom iste
jak puchu plná mrcina,
hviezdička mojich snov, slniečko moje čisté,
anjel môj, moja jediná.
Kráľovná krásoty, budete takou i vy,
úniku z tejto hrôzy niet,
keď pod rov zídete, čo slizké kvety živí,
v zmäť starých kostí plesnivieť.
No predsa, ľúbezná, červači recte dolu,
keď zbozkáva vás do kostí,
že vylúpol som tvar, podstatu, pravdu holú
z rozpadu svojej ľúbostí.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
jin15
2. 8.augusta 2011 16:11
Tak na toto si si určite spomenula pri tej žabe
2
Napíš svoj komentár