Utópia v ktorej žijem je len moja!
Vitaj v mojej hlave.
V mojej duši.
Vnímaš ten chlad?
Veľmi ti sluší...
Cítim pach síri - toho nášho pekla...
Ani len netušíš,
že som sa morálky zriekla.
Putá.
Pravda, ktorá nastane bude krutá
a okovy ktoré ma ťažia
a zvierajú diabla v tele
sa pomaly otvárajú:
všade vôkol mňa len tma a v nej sa vtáky zlietajú.
Škrekot vrán je počuť zas.
Psychóza a fanatizmus sa vo mne striedajú
a síru je stále cítiť vôkol nás.
Chladný vietor stíchol.
Pekelného smradu niet.
Okovy v psyché padli
a diabla čaká nový svet.
Ten tvoj a môj. Ten náš.
Z ktorého únik vedie len cez Styx;
počuť šuchot krídel
a ja len cítim tvoj silný stisk.
Chceš aby som prestala.
A vzdala sa toho temna.
V tvojich očiach vidím strach
a tvár nášho sveta zbledla.
Svedomie je nič. Len odraz....
...
Chopinova etuda mi v ušiach hrá,
na svojich rukách cítim krv.
Zrkadlo sa rozbilo
a tlkot sdrca prv
než prestane,
pozbieram črepy a sama ukončím toto povstanie.
A z teba len život uniká.
Si rovnako prázdny ako ja.
Rieky, moria, slzy...
to všetko vysychá...
Prestávam uvažovať nad tým, prečo sa párime.
Dve reality je to, čo nás spája:
zvrátenosť a vražda.
Cítim ako tvoja bezduchosť ma kus po kúsku krája...
Ale napriek tomu ťa rada objímem.
A potom ťa vášnivo v afekte zabijem....
Vezmem ťa do svojho sveta
a uvidíš, čo je to nemravnosť!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár