„Sabi, nerozprávaš sa so mnou, pretože nechceš ísť domov?“ napadla ma jediná vec. Zodvihla hlavu a pousmiala sa.
„Takže mám pravdu?“ spýtal som sa a čakal nejakú zvukovú odpoveď no ona len pokývala hlavou na súhlas. Nevedel som, či sa mám smiať alebo skôr plakať, keďže som vede, že v tom prípade ju neuzdravím nikdy.
„Prosím, rozprávaj sa so mnou. Určite ti pomôžem. Sľubujem. Nepošlem ťa domov, keď mi povieš dôvod prečo to robíš.“ Prosil som ju. Ak by to bol akýkoľvek iný pacient, nadopoval by som ho liekmi ale s ňou som to chcel skúsiť inak. Chvíľku na mňa ticho pozerala, no potom...
„Sľubuješ?“ spýtala sa ma. Nevadilo mi, že i tyká aj keď som bol jej lekár. Vybudoval som si s ňou za ten čas celkom kamarátsky vzťah.
„Áno, sľubujem.“ Odpovedal som a prisadol si k nej na posteľ.
„A čo by si chcel vedieť?“
„Prečo si sa pokúsila zabiť?“ vybehlo zo mňa rýchlejšie ako stihla dokončiť vetu. Sabína sa zapozerala do okna. Všimol som si, že keď nad niečím premýšľa, vždy hľadá odpoveď v okne. Nechal som ju , nech popremýšľa no o chvíľku jej začali po lícach padať slzy.
„Pôjdeme sa prejsť?“ napadlo ma. Pokývala hlavou, utrela si slzy a obliekla si župan. Potešil som sa, že dáva tomu šancu a spoločne sme sa vybrali vonku k altánku, kde bolo väčšinou ticho a dalo sa tam dobre porozprávať. Dúfal som, že čerstvý vzduch jej urobí dobre a bude sa so mnou rozprávať aj o emocionálnych veciach.
Keď sme dorazili na miesto, sadla si na kraj lavičky a vytiahla krabičku cigariet. Jednu si pripálila a nohami sa oprela o stôl. Sadol som si vedľa nej a usmial sa.
„Odkedy fajčíš?“ spýtal som sa
„Ja ani neviem, vždy to tak bolo.“ Odpovedala mi a zrazu sa mi zdala celkom iná. Prirodzená. Nevyzerala ako blázon.
„Narodila si sa už s cigaretou v ruke.“ Zasmial som sa „Ale pristane ti to.“ Zrazu som ju videl inak. Vnútorne sa mi páčila.
„Ďakujem.“ Povedala a vydýchla tuhý hlúčik cigaretového dymu.
„Povieš mi, čo sa stalo v tvojom živote? Chcem ťa len pochopiť, možno ti budem vedieť pomôcť. Zamyslene sa zapozerala niekam do diaľky, videl som, že jej to nie je príjemné ale rovnako ako po súkromnej stránke som to potreboval vedieť aj po profesionálnej.
„Musíš to vedieť?“
„Áno Sabi, musím. Prečo si sa pokúsila o samovraždu?“ snažil som sa byť milý ale už mi dochádzali nervy.
„Bolo to už dávno.“ Hovorila smutne
„Bolo to dávno a priviezli ťa sem nedávno? Pamätám si to ako som ťa stretol na chodbe tak mi neklam prosím.“
„Ale ja som nepovedala čo bolo už dávno.“
„Tak, čo už bolo dávno?“ zahniezdil som sa na lavičke. Začal som byť nervózny a zvedavý.
„Asi pred piatimi rokmi som spoznala človeka. Bol to chalan. Samozrejme ako to teraz býva, poznala som ho na internete v zoznamke. Ozval sa mi ako prvý. Najskôr to bolo len o tom, že to bol cudzí človek a ja som sa nudila, no prerástlo to v niečo celkom iné. Mal priateľku, vždy som o tom vedela.“
„Zaľúbila si sa do neho?“ zaútočil som skôr ako stihla dopovedať.
„Nie je to láska, ale mám ho rada.“
„Počkať, ty ho máš stále rada?“
„Veď ani nevieš čo mi urobil. Ja nevhadzujem ľudí zo srdca len tak.“
„Tak mi povedz čo sa stalo.“
„Už na to nemám náladu.“
„Prosím.“
„Nepros ma, teraz ti to nepoviem. Prešla ma chuť aj tak sa do mňa len navážaš.“
„No kuriatko ako sa nám rozrozprávalo.“
„Fajn.“ Cítil som, že je nahnevaná ale chcel som od nej počuť všetko.
„Čo fajn?“ neodpovedala. Usmiala sa na mňa a prekrížila si ruky na prsiach.
„To sa akože so mnou teraz nebudeš baviť?“ spýtal som sa. Nevedel som či sa mám smiať alebo plakať. Keby som mohol v tej chvíli by som ju najradšej zabil sám. Len sa na mňa usmievala no nepovedala ani slovo.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár