Život má nechutný zvyk byť reálny..

Už sa mi začínal svet páčiť. Je to na mňa dosť neobvyklé, pretože sa dívam na svet inými očami (uznávam som trošku pesimista . Dostala som nový dych a s úsmevom na tvári som sa rozhodla, že nezmením len seba, ale aj svet naokolom aby bol prijatelnejši..

Avšak čo čert nechcel (či ako sa to hovorí), život mi začal hádzať pod nohy samé polená a udeľuje mi rany, ktoré mi narušili celú moju idylku zvanú: ´´všetko bude dobré´´.. Stavia ma pred prekážky, na ktoré by som si nikdy nebola pomyslela, že pridú (alebo sa dá povedať- vrátia sa späť).

Uź som prestala túžiť po všetkom, po láske, šťastí, radosti.. Chcela som mať ničím nerušený život, prežití s najlepšími priateľmi. Chcela som len vnímať svet reálnymi očami, pomáhať iným, aby dosiahli to, po čom túžia. Prestala som brať ohľad na to, či pravda bolí či nie. Ak je niečo tak ako to je, tak prečo to meniť a obaľovať do vatičky?
Aj tak si to každý vysvetlí po vlastnom, prípadne keď je to pekne okrášlené, niekedy sa mení cela myšlienka toho velkého chaosu..

Všetko sa mení. Naberá cestu, ktorá sa mi vôbec nepáči:

- mám dojem, že prichádzam o priateľov (pár spriaznených dušičiek ešte mám, len neviem dokedy..)

-robím kroky do minulosti (ach áno.. stará láska nehrdzavie)

-strácam zmysel života (už ani moja slabosť nemá tú váhu ako kedysi a ja si to žiaľ uvedomujem)

-strácam samú seba v dôsledku..

..ani neviem v akom. Asi nie som dostatočne pripravená na krutosť tohto sveta. Dá sa to vôbec?

 Je to možné?

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu