Takých je veľa.

Ja. Ja vlastne ani nie som ja. (Nie som ja a nie si ty. A ako spieva Ivan , že krákajú vrany tak ony nekrákajú. Len bežkajú po tých ich čiernych nôžkach a vyčkávajú na svoje obete. Poločervenooranžovoryšavo vlasé slečny , preskakujúce z jedného chodníka na druhý a schovávajúce si zmrznuté ruky do kapies kabátu tak hlboko akokeby ich chceli strčiť až do seba.)
Nemá to byť smutný výlev. Má to byť len výlev. Taká výlevka. Strieborná , studená , mazlavá , cez ktorú každý deň preteká nespočetne veľa zhnitých tiel. Výlevôčka , mačička.
Cicka behajúca s objektývom , nič nerobiaca len žijúca a snívajúca.
Že jej milý bude bližšie , bude mať nebíčkovo modrú košelu zastrčenú v nohaviciach a nohy vyložené na červenom gauči.
Bude si vyzúvať mokasíny a pozerať všade navôkol či mu náhodou neuteká. A ona nebude. Bude len čakať než sa vyzuje. Než si rozopne košelu a povie bratovi nech ustelie.
Vysoký braček stiahne čierne rolety , paplón odhodí k dverám a tvár zaborí do vankúša. A pomyslí si.
Pomyslí si na ňu a aj na neho. Pomyslí si na fľašu a pomyslí si na vranu. Uvidí ju letieť medzi okenicami , postaví sa na parapetu a vzlietne. Vrana , oh áno , naša milá vrana. Nezaútočí , lebo predsa nemusí útočiť , keď je to iba milá , mladá , síce veľká a silná , ale jemná Vrana , Vranka , chytí ho okolo pása a objíme. Chce mu pomôcť. Snaží sa , on ju ťahá dole a ona ide s ním. Nenechá sa odbiť jeho zlými myšlienkami. Cíti , že nemá rád ale inú ale aj tak ho drží a snaží sa vzlietnuť.
Vzlietnuť ponad oblaky až do iného sveta. Kde by mohlo byť všetko. Všetko ako ony chcú.
Chudé nôžky cupitajúce po sklenej podlahe a pohľad upierajúci na svet dole. Zelená tráva pokropená drobčekmi našej radosti , zmrznutej. Krásne sa lesknúcej.
Malé chuapča dotýkajúce sa nahými chodidielkami toho chladu. Ľadu.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu