odrazovým mostíkom

nám boli

často príliš tvrdé pomlčky -

nevýslov(iteľ)né

"ale/možno/nie";

vystavali sme z nich

tektonickú dosku

pod ktorou sme sa ukryli

a teraz čo?

čo by sme!

môžme skákať

a ponárať sa

a z uší nám pôjdu bublinky

a ústa ostanú zovrené

a svaly stuhnú

v nikdy nekončiacom pohybe

- plávanie proti

odtláčanie vody na okraj

a znova

sa (na)vracať

od okraja po okraj

plávať až do zadýchania.

každý pohyb pod hladinou

je spomalený

v danom momente

vďaka lomu svetla

sme na dvoch miestach súčasne

a ešte ty

a ešte ja

- spolu štyri osoby

v jednej dráhe.

plávame proti sebe?

nie, nie.

placi vždy plávajú

ZA SEBOU

zanechávajú miznúcu stopu,

ktorú ten druhý

tak vehementne

a vytrvalo

roztiera po hladine.

v nose cítiš chlór

a ešte vôňu jarnej búrky,

ktorá je kdesi pred mestom

a ľudia ešte netušia

ale ty už áno;

utekáš spolu s potkanmi

ukrývaš sa do podpalubia

do jediného prázdneho (o)sudu

a čakáš

čakáš

čakáš

ponáraš sa.

 Blog
Komentuj
 fotka
janopalo  10. 6. 2017 10:30
Allan: I love the rain - it washes the memories off the sidewalk of life.

Bogart: Now move closer to her.

Allan: How close?

Bogart: The length of your lips.

Allan: That's very close.
(Play it again, Sam)
 fotka
antifunebracka  14. 4. 2019 22:37
Dôležité je nezabudnúť sa vynoriť
Napíš svoj komentár