Toho rána sa Romana prebrala do krásneho slnečného dňa. Už prvé hrejivé lúče ju pohladili po tvári. V hlave už celkom isto vedela, čo urobí. Končí s týmto peklom. Definitívne. Dlhšie tu ostávať určite nechcela. už mala toho prostredia, ktoré si hovorilo jej rodina dosť. Vzala si svoj veľký čierny ruksak a začala baliť. Všetko čo si chcčla vziať. A tak veci pomaly končili zo skríň a poličiek v batohu. Zobrala si so sebou nejaké pekné oblečenie, svojich najmilších plyšiačikov, mobil, discman a svoje obľúbené CD-čka. Rovnako si pobrala všetko ostatné čo mohla potrebovať. Zmenila sa izba razom. Bola o dosť prázdnejšia než predtým. Na začiatok jej to stačí. Obliekla si bundu, obula si svoje čierne adidasky, a na záver ešte rodičom, už po druhýkrát, napísala rozlúčkový list. Tentokrát ale cúvnuť nechcela. Vysvetlila v ňom svoje dôvody a keď bola so všetkým hotová, otvorila dvere a opustila ten večne tmavý barák nasiaknutý nechutnou vôňou peňazí a alkoholu. Nenávidela to tu. Už sa chystala zavrieť dvere, keď si odrazu uvedomila, že na niečo zabudla. Niečo dôležité. Peniaze a doklady. To tu predsa len tak nenechá. Vošla teda ešte naposledy do bytu, kde prežila osemnásť strašných rokov života, vzala z maminých tajných zásob päťtisícku a rovnako si do batohu pribalila pas, občiansky, preukaz poistenca a rodný list. Keď sa toto všetko ocitlo v jej ruksaku, mohla si konečne povedať, že má všetko potrebné. Zavrela dvere, zamkla a kľúče vhodila do poštovej schránky. Vedela, že mama každý deň ju po príchode z práce vyberá. Zišla dole po schodoch, prešla bránkou a potom už prechádzala po Bratislavských uliciach. Vytiahla z vrecka mobil a vytočila Milana. Dúfala, že bude mať zapnutý telefón. A nesklamala sa. Zvonil.

Milan práve ležal na posteli, keď sa mu rozdrnčal mobil. Nahmatal ho a zdvihol. "Prosím?" ozval sa. "Ahoj Milanko. To som ja, Romana. Neviem kde bývaš, tak sa ťa chcem opýtať či by si mohol pre mňa prísť? Ja to už doma dlhšie nevydržím. A naposledy si mi hovoril, že budem môcť bývať u teba, ak by som mala záujem. Platí to stále?" "Neboj sa. Platí. A kde vlastne si Romi?" zaznela z telefónu odpoveď. Romana mu čo najpresnejšie opísala miesto a ulicu, na ktorej sa nachádzala a potom už Milan dlhšie nečakal. Stopol si taxík a zavelil šoférovi cieľové miesto. Už sa viezol. Jazdili po všetkých možných uliciach. Milan sa pozeral von cez okno a myšlienkami bol pri Romane. Túžil ju už cím skôr vidieť. Konečne dorazili do cieľa. Milan vystúpil z taxíku, povedal šoférovi, aby tu počkal, a potom už pomaly ale s úsmevom prechádzal k Romane. Tá keď ho uvidela sa k nemu až rozbehla. Objali sa. Potom obaja nastúpili do taxíku a Milan povedal svoju adresu domov. A opäť premávali po všetkých uliciach, no tentokrát už vo vnútri sedeli dvaja. Romana bola stúlena k Milanovi a ten ju rukou pohládzal. Bol naozaj rád, že ju vidí, a ešte radšej, že je s ňou. O pár minút dorazili pred Milanov dom. Zaplatil za taxík a pobrali sa dnu. No už na prvý pohľad bolo vididť, že Milan si najlepšie rozhodne nežije. Interiér bol na tom podobne. Dom bol veľmi skromne zariadený. Bola v ňom jedna izba, kucyhňa a kúpeľňa. V izbe boli dve postele, rádio a stará rozheganá skriňa. Kuchyňa na tom bola podobne. Bola tam len chladnička, plynový sporák a starý drevený stôl s tromi stoličkami. Romana však napriek tomu, že bol chudobný, cítila, že ho miluje. A nič ju netrápilo. Všetky bolesti ostali doma. Toto bol viac, ako žiť u rodičov. Tam sa nikdy necítila šťastne. Po osemnástich rokoch si ho konečne užije. A s ním aj lásku, slobodu a dobro.

Daniel sa znovu a znovu pozeral na krásny zlatý príspevok, ktorý mu Barborka darovala. Otvoril ho. Bolv ňom obrázok siedmich anjelov. Daniel okamžite spoznal Barborku a zľahka jej podobu pohladil prstom. Aj Milana našiel. Ostatných na obrázku nepoznal. Celkom iste to boli ale anjeli. Medailón potom otočil a našiel tam vyryté. Pomocníci a strážcovia mladých ľudí. Daniel sa usmial. Takže miluje jedného z pomocníkov mladých ľudí. Barborku. Cítil sa tak výnimočne. Mikdy ju nechcel stratiť. A veril, že to platí aj naopak.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

4 komenty k blogu

1 
fotka
stage  9. 4. 2008 11:42
čítal som to prvý raz, takže to nepoznám celé. je to dobré, len miestami mi to pripadá moc polopatistické alla Vasilková, Steelová, založené na starom známom deji a aj ked som to doteraz nečítal, tuším, čo sa stalo a bude diať. Nie je to moj štýl. Nevadí. Snaha sa cení. Možno keby si prečítal/a niečo od Milana Kunderu, pochopíš, v čom je spisovateľská genialita. Som rád, že to píšeš. Bojuj. Držím palce.

Pozn.:

veta ...nechutná vôňa peňazí...a hneď na to : uvedomila si, že zabudla na niečo dôležité - peniaze a doklady... na mna pôsobi protirečivo a miesto odporu,kvôli ktorému odchádza z domu, priznáva potrebu peňazí.
2 
fotka
jahodka6414  9. 4. 2008 13:01
je to nadherneeee
3 
fotka
michellka  9. 4. 2008 13:38
Budem plakat
4 
fotka
romika  10. 4. 2008 21:35
je to , jak inak, dobre! od teba uz nic ine necakam!
Napíš svoj komentár