"Si tu" aj keď tu niesi (*36*)

Zsadist

Prevrátil som sa na bok a narazil rukou o niečo tvrdé. Otvoril som oči a hľadel na drevo. Prevrátil som sa na chrbát a hľadel na strop.
Och či som nevyspatý. Prudko som sa posadil a spomenul si, že v izbe nie som sám. Všetky myšlienky mi vírili v hlave, všetko to čo som včera videl a počul.
Otočil som hlavu aby som skontroloval Rose. Posteľ bola rozhádzaná no nikto v nej nebol. Rýchlo som sa postavil. Stál som v strede miestnosti a uvažoval. Začul som buchot s kuchyne.
Čo to je? Asi to bude ona. Dúfam, že mi od zlosti nerozbíja kuchyňu. Pousmial som sa.

Sklonil som hlavu a pozrel sa na seba. Obrátil som sa a šiel si do kúpeľne opláchnuť tvár aby som sa prebral.
Stál som oproti zrkadla a díval sa na seba.
Čo jej poviem, čo sa stalo? Nie som si istý či jej mám povedať všetko. Ale ak jej niečo zamlčím a ona si na to spomenie...nie poviem jej pravdu ak ju bude chcieť počuť.
Pustil som vodu a nabral si ju do dlani. Chvíľu som sa na ňu len tak díval. Potom som si ju šplechol do rozospatej tváre.
Osušil som si tvár a kráčal do izby.
Mám tam ísť? Netuším ako sa mám chovať. Ešte som nezažil takúto rannú situáciu. Krucinál...všetko je raz po prví krát.

Stal som pri dverách svojej izby s rukou položenou na kľučke. Váhal som.
Stlačil som kľučku a pomaly otváral dvere. Otvoril som ich do polky a zastavil sa. Oproti dverí bola ľadnička a v nej bola Rose strčená do pol pása. Zakuckal som sa aby som zadusil smiech. Bol to úžasný pohľad nemotorne sa tam hrabala a narážala hlavou do poličiek.
Z ľadničky jej vytŕčala len spodná časť tela. Jej nahé nohy. Zaľutoval som, že som jej nedal dlhšie tričko, pretože teraz sa ohýbala v páse a spopod môjho sivého army trička jej vykukával zadoček. Snažil som sa odtrhnúť od nej zrak no nešlo to.
Bol to ohromný pohľad. Malá a guľatá.
Pre boha čo to robím. Už som ako taký úchyl. Spamätaj sa Zet. Dohováral som sám sebe.

Dvere som otvoril dokorán a pomaly kráčal do kuchyne.

-„Našla si tam niečo zaujímavé?“ spýtal som sa jej pobavene.
Nečakala to, zľakla sa a ako sa snažila vytiahnuť z ľadničky narazila hlavou o poličku. Bolo to roztomilé a také neotesané.
Stála predo mnou a tvárila sa zmätene zazdalo sa mi, že aj zahanbene.

-„Ehm....prepáč, len som hľadala niečo z čoho by sa dalo vytvoriť jedlo“ odpovedala rozpačito. Usmial som sa na ňu. Bolo taká krásna.

Rose

Usmial sa na mňa a v tvári sa mu odrazil pobavený výraz. Bolo mi jasné, že sa smeje na tom mojom trapase. Dotklo sa ma to.

-„Čo je tu také vtipné?“ spýtala som sa podráždene.
Jeho úsmev sa v tom momente stratil. Tváril sa vážne.

-„Nič, prepáč...“ tváril sa previnilo. „Ako sa cítiš?“ pri tej otázke sa tváril, že ho to naozaj zaujíma. Mohla by som mu zaklamať a povedať „áno všetko je v pohode“ ale neznášam klamstvá a tak som sa rozhodla pre pravdu.

-„Ďakujem už som sa cítila aj lepšie.“
-„To ti verím“ rozhliadol sa po kuchyni. „môžem s niečím pomôcť?“ ponúkol sa. Venovala som mu zahanbený úsmev a on mi ho opätoval.

-„No som strašne hladná a tak som uvažovala, že by som niečo uvarila no netuším čo máš rád.“ Otočila som sa späť k ľadničke aby nevidel môj výraz tváre.

-„To je v poriadku so mnou si nerob starosti, ja nezvyknem raňajkovať. Ty sa kľudne najedz, ja si dám len kávu.“ Prešiel okolo mňa a pristúpil k linke. Nabral vodu do kanvice a zapol ju.
Len tak potichu sme tam stáli a počúvali ako buble voda.
Obrátila som sa k nemu.

-„Naozaj si nič nedáš? Raňajky sú základ dňa a ja nerada jem sama.“ Prezradila som mu.
Pousmial sa a prikývol.

-„Dobre tada, tak si dám to čo máš ty.“ Vyčarovala som mu ďakovný úsmevík. A znovu sa sústredila na prípravu.

Rozhodla som sa, že urobím vajíčka. Nič zaujímavejšie som v jeho ľadničke neobjavila. Mal tu toho poriadne veľa, ale nič z toho sa mi nezdalo byť vhodné na raňajky.
Nabral si kávu a hrnček položil na stôl. Pristúpil k balkónu a otvoril dvere dokorán.
Na nohách som zacítila jemný letný vánok. Vonku bolo krásne počasie. Cítila som ako sa do izby vkráda teplý no aj napriek tomu osviežujúci letný vzduch. Zavrela som oči a vnímala ako mi prúdi do pľúc. Milujem vôňu leta.
Vyšiel na balkón a chvíľu tam len tak stál. Vyzeralo to ako by sa aj on tešil z krásneho slnečného dňa. Pousmiala som sa, máme niečo spoločné.
Vybrala som taniere a naservírovala jedlo na stôl. Doliala som si džús a sadla si na stoličku oproti balkónových dverí. Chcela som mať pekný výhľad.
Počul ma. Obrátil sa a mierne sa usmial. Sadol si za stôl oproti mňa. Vetrík sa mu opieral o jeho nahý chrbát a jeho rozhádzané vlasy sa pod jeho náporom mierne ohýbali.

-„Dúfam, že ti to bude chutiť“ prehovorila som ako prvá.
Dívala som sa ako si odkrojil kúsok a vložil ho do úst. Prišlo mi to hrozne vtipne, musela som sa pousmiať.
Pokýval hlavou na súhlas, nechcel rozprávať s plnými ústami. Preglgol a až potom prehovoril.

-„Je to veľmi chutné, ak by som mal každé ráno takéto raňajky možno by som si aj zvykol raňajkovať.“ Doberal si ma. Nebrala som to osobne, len som sa pousmiala.

-„Tak teda dobrú chuť.“ Zapriala som mu. „...hm bude ti vadiť ak sa budeme popritom zhovárať?“
Zdvihol zrak a díval sa na mňa. Mal nečitateľný výraz tváre. Netušila som čo si myslí.

-„Chápem, že máš asi veľa otázok. Kľudne sa pýtaj.“ Povedal to takým zvláštnym spôsobom až som mala pocit, že by bol radšej keby som sa nepýtala. No to má smolu, som veľmi zvedavá ako som sa dostala k nemu do bytu a vlastne chcem vedieť všetko.

-„Dobre, ako som sa dostala sem?“ spýtala som sa a rozhliadla sa po miestnosti.
Skúmal môj výraz tváre. Asi čakal, že sa nejako zatvárim.

-„Si si istá, že to chceš vedieť?“ odpovedal mi otázkou. To nemám rada. A tá odpoveď sa mi vonkoncom nepáčila. Naznačovalo to niečo zlé. Nie som si istá či to chcem počuť. Nevedomosť je občas vďačná vec. Ale ja to musím vedieť. Do prdele!

-„Áno som si istá, že to chcem vedieť“ odpovedala som mu rozhodne.

-„Dobre teda, poďme po poriadku. Ja začnem rozprávať a ty sa pýtaj ak by ťa niečo zaujalo“ súhlasil.
Prikývla som...

P.S. Trošku dlhšie mi to trvalo prepáčte

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu