Proste neznášam svoju nerozhodnosť,neistotu, a k tomu dodám ešte nestálosť a večné pochybovanie o sebe.
Ked si to tak uvedomím že som kvôli tomu stratila 5 rokov svojho života a strávila ho štúdiom blbostí ktoré ma moc nebavili,chytá ma ešte väčšia depka
ako mám teraz ked si znovu uvedomujem že som si zrejme vybrala zasa raz blbý odbor a zrejme stratím daľší rok(aj keď tvrdím že žiadny rok v ktorom som získala skúsenosti nie je stratený.)
Hej ja viem vybrala som si ho dobrovoľne a bola som neskutočne nadšená ked ma vzali a tešila som sa čo všetko budem s toho odboru robiť,ako pôjdem nekam na misiu a šetci boli natešený že ma zobrali a tak , a bla bla bla.
Nevravím že ma sociálna práca nezaujíma.
Čoby nie.
A prečo som teda neistá?mrzutá a rozhodená?
Znovu raz kvôli môjmu dávnemu snu byť veterinárkou.
Že blbosť a utekám znovu raz pred niečím?
Napr. neminou z ktorej šediviem,
psychológiou ktorá mi nechce liezť do hlavy(chvalabohu že som nebola tak praštená aby som ju šla študovať ako odbor aj keď Sigmund Freud bol pre mňa už dlho zaujímavý a dosť ma ťahalo to študovať)
Pedagogikou ktorá ma baví ale nikdy som na ňu nemala vlohy,..
Abo pred sociológiou ktorá ma vobec nebaví,
alebo pred základmi sociálnej práce ktoré sú neskutočne nudnou a nezáživnou teóriou ?
Nie tentoraz mam pocit že sa chcem vrátiť späť k tomu čím som vždy chcela byť.
Ak teda nerátam sen byť baletkou ktorý som mala predtým a ktorý ma prešiel asi po troch rokov a ktorý od mojich asi 10 rokov nebol možný a už ani možný nebude bo moje kĺby mi to nedovolia a je neskutočné aké som tanečné drevo.
Ale tento sen ma prenasleduje od mojich asi 5-tich abo 6-tych rokov.
A držal sa ma skoro až do 15-stich a fakt som bola rozhodnuta si tam dať prihlašku,aj keď naši protestovali že ma do Košic nepustia a kedy mi to zopár ľudí veľmi úspešne rozhovorilo, hoci dens si už nepamätám presne kto to bol. Ale to je vlastne jedno.
Po tejto udalosti zostalo vo mne prázdno už som nič nechcela, nemala som žiadny sen.
A teraz mi povedali rozhodni sa a daj si prihlášku.
Ale kam?
Nič ma už nebavilo.
A tak to bol najbližší príbuzný odbor a to zdravotná.
Ale ani to ma nebavilo.Prestup!kam? veterina?argumenty prečo nie? ked mi nešla zdravotná,veterina mi nepojde a už spominane do Košic ta nepustime.
Marketing? no neva znelo to ok. tak budem robiť v obchode. nudné ale čo už.
Výsledok mala som rada školu, ale učivo ma moc nebavilo aj ked som mala dobré známky.
Neučila som sa ľahká škola,stačilo si to prečítať pred písomkou,pred hodinou a počúvať na hodine.Hotovo nič viac.
Učitelky a učitelia ma mali radi.A spolužiaci sa občas pýtali a chceli poradiť pri písomkách a prišli ked nečo nevedeli a pod.
Ja neviem asi som pôsobila inteligentne abo čo.
Dobre štvrtý ročník podávajte si prihlášky na výšku.
Ok.Ale kam?
Veterina bolo prvé čo ma napadlo.
Potom pokračovať v odbore na ekonomickej v Blave.
A za tretie sociálna práca.
Hm, že prečo teraz sedím doma a píšem tu takéto blbosti a nie som pohrúžená v Košiciach na intráku do latinských výrazov a biofyziky atd.?
Znovu raz ma odradila tá strašná vec ktorú vidíme keď sa prestávame sústrediť na svoj cieľ.
Prekážky.
Vždy sa mi objavia pred očami a ja si poviem prečo to nejde.
A potom mám depku ked si na to náhodou spomeniem.
A hľadám info a zisťujem že by to možno nebolo až tak tažké ako sa mi zdá a všetci mi opisujú.
Ale neviem.
Je to moje prekliatie vždy nájsť tú správnu cestu až na niekoľký pokus?
Prečo vždy pochybujem?
Blbe pochybnosti a moja blba ovplyvniteľnosť vidinou prekážok.
Nebyť nej už som teraz vysmiata niekde v Košiciach.
Ha nie že niekde ale na intraku a nemarnila by som svoje noci písaním blogov len preto že zasa raz nemôžem zaspať a mam dojem že je šetko na figu.A možno nie.možno si len potrebujem natĺcť držku aby ma to prešlo.Ale to je ten problém že ja nechcem aby ma to prešlo.
Už som si myslela že som našla predmet ktorý ma bude baviť možno až do konca života. Socialna praca.
Ale nie je to tak.
Aspoň teraz si to myslim.
Že som blba a neviem čo od života chcem a len ostatným ničím nervy?
Áno je to možné.
Ale ja som ja. A ako som písala pred tým stále hľadám. A ak sa pomýlim prídem o min. daľší rok života, prinajlešom o 6 rokov.A ak si natlčem držku nechcem počuť vetu typu ja alebo my sme ti to hovorili. Ale teraz hľadám info aby som sa zas nevrhla do niečoho po hlave.Až potom sa rozhodnem.
Ale
Až definitívne nájdem budem rada.
A ked sa rozhodnem budú mať ludia okolo mňa na výber z dvoch možností:
A) Buď ma podporia
Alebo si zvyknú
Dovtedy sa ospravedlňujem všetkým za zničené nervy.
PS: Ak ich nechcete mať zničené úplne neanalyzujte tento blog ako vzorku v labáku.
Nič na analyzovanie a pitvanie a na spovedanie ma dva dni v ňom nie je. Je to len zaznamenanie súčasných pocitov tými úžasnými znakmi písmenami.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár