ospravedlňujem sa za môj dýchavičný hlas. Smrť ma doobeda naháňala od šrotoviska až po kostolnú vežu. Nestihol som si ani vydúchnuť a stojím pod ňou znovu. Dva krát za jeden deň. Nebudem vás zdržovať. Poviem len pár slov a výstrelom duše k oblakom dám holubiciam znamenie. Leťte holubičky. Neste moju dušu do pekla. Vidím tu pár sĺz. Umelých. Pália ma. Ako môžete? Ako môžete predstierať ešte aj pri poslednom pohľade na mňa? Nebolo toho dosť za celý život? Toľko zlosti, čo nemôžem vysloviť. Toľko rán, čo sa nestihnú zahojiť. Príliš málo času na to, aby som spoznal čo je pekné. No dosť na to, aby som vedel čo je zlé.
Položí si niekto otázku: „prečo vôbec zomrel?“ Zabíja ma vlastná neschopnosť uveriť, že možno raz, že možno raz budem šťastný. Umelohmotnou lyžičkou som sa neraz hrabal v odpadkoch a hľadal niekoho. Niekoho, kto by ma pochopil. Našiel som len zrkadlo. Rozbité na päť častí. Jedným okamihom. Jedným lusknutím prsta som mal päť spriaznených duší. Na čas som sa stal jedným z vás. Začal som predstierať. Predstieral som, že im dôverujem. Predstieral som šťastie, aby boli šťastní. Preto som jeden z vás? Veď práve vy. Práve vy ste tí, ktorí hrali smútok, len aby sa nakazili aj ostatní. Nesúďte ma vašimi zákonmi, lebo ja k vám nepatrím. „Prečo mi tečú slzy?“ Dodnes som nenachádzal odpovede. Dodnes som si lámal hlavu nad týmto hlavolamom. Ale aký hlavolam. Je to také jednoduché. Slzy chceli len za šťastím ísť, ktoré si zahodila. Utkvelo mi v myšlienkach ešte pár zblúdilých slov. Krútia sa na kolotoči s výhľadom na tvoje oči, ktoré tu však nevidím. Možno plačú na mieste, kde som rátal tvoje úsmevy a možno sa znovu klamem. Aj v posledných úderoch srdca ma bolí, že som pre teba zomrel ako prvý. Vyhlasujem koniec môjho pseudonyma. Tu sa moja viera obrátila a nepotrebujem ani drevený kríž nad hlavou. S klamstvom na perách zomieram skutočné šťastný.
Ďakujem
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár