,,Tak prídeš?“ znova na ňu naliehal. V jeho hlase už bolo počuť miernu nervozitu, hoci mal tú najpokojnejšiu dušu v okolí. Bol harmóniou priam prepchatý, mier a pokora z neho treštili na všetky strany. Vždy si vedel zachovať chladnú hlavu, vždy. Všetci o nej vedeli, všetci sa na ňu spoliehali. A on? Nikdy, ozaj nikdy nevybočil zo svojej hlavnej cesty. Držal priamu líniu tak dôsledne akoby mal od rána do večera zapnutý radar, ktorý by začal nahlas pípať pri každej jednej príležitosti na spôsobenie chyby. Za svoje vlastnosti si vyslúžil veľký rešpekt, bol nimi tak povestný, že ho poznali všade kam prišiel. ,,No tak, prídeš?“ prosil ju. Hocktorá iná by hneď súhlasila a po prvom drinku by hrala opitú a skákala by ako by on pískal. Všetky jeho úlety a orgie zostávali v tajnosti. Nikdy sa žiadna z nich neprevalila. Spoliehal sa na svoje oči. Vždy keď sa mu jeho obete pozreli do očí, do hlbokých hnedých očí v ktorých bola len letmo viditeľná zrenička, podlomili sa im kolená a v tej chvíli by zapredali aj vlastnú dušu. On ten pohľad spojený s konfrontáciou miloval. Spôsoboval mu ešte väčšie potešenie a vzrušenie než samotný akt. Dokonale poznal svoje oči, vždy vedel kedy ich má prižmúriť, kedy pootvoriť, kedy zažmurkať a kedy a pred čím ich zatvoriť. Priam zbožňoval ten pocit, keď ráno vstal, obzrel sa cez rameno a usmial sa na svoju korisť. Tá vždy ešte spala, bodaj by nie po tých výkonoch. Potom nasledovala káva, tá istá biela šálka do ktorej nasypal len tak od oka čierne zrnká a zalial primeraným množstvom vody. Do tohto elixíru ešte kvapol pár sĺz mlieka. Akoby už myslel na tú korisť keď bude o pár minút vo svojej posteli a s veľa vlastnými slzami, ale tými slanými z jej očí. Zobral si svoju kávu z pultu, a zapálil si cigaretu. Vonku už vyšlo slnko, usmieval sa a potichu vypiskoval rôzne melódie. Pohyboval sa v rytme svojej perovej skladby, postupne sa zahalil v dyme a znova- ako každé ráno sa zakuklil do svojej nikotínovej kukly, kam mohla vojsť len jeho ranná káva. Ešte chvíľu si užíval svoje ,či už víťazstvo alebo aspoň pôžitok, až pokým jeho moment neprerušil nepriateľ. Áno, nepriateľ, ktorého sa teraz on musí zbaviť. ,,Dobré ráno.“ Neodpovedal, čakal na to či ešte bude svojím zachrípnutým hlasom pokračovať. Čakal na to aby mu aspoň poskytla dôvod na odpoveď. Postavila sa z postele a obliekla si jeho košeľu, vyškierala sa na neho a približovala sa k nemu s očakávaním že ju pobozká a usadí k čerstvým raňajkám, ktoré jej pripravil a preto je hore skôr než ona, aj napriek tomu že je známy ako najväčší spáč v okolí. ,,Ach,“ povzdychla si. ,,Niečo sa nám nepáči?“ prekvapil ju, lebo nečakala že svoje sklamanie vyjadrila nahlas, a už vôbec nie že on ho počul a prejavil jej tak aspoň minimálnu pozornosť. ,,Môžem teda aspoň kávu.“ Už sa tak nevyškierala, za to on sa začal usmievať. Ako to len miloval keď trofej vstala plná očakávaní, spokojne sa ponaťahovala, slastne si vzdychla a pokračovala predstieraním že netuší ako to celé asi dopadne, a s úsmevom si na seba hodí jeho košeľu, čo mu mimochodom trhalo žily ešte viac , než ich pokus alebo u tých drzejších prosba o ranný bozk. Vždy sa usadili na okraj postele a hypnotizovali ho pohľadom počas toho ako si zapínali gombíky na jeho košeli. Nechápal to, asi čakali že sa k ním hodí do postele a košeľu im začne znova vyzliekať. Keď pochopili že sa to nestane, vybrali sa za ním a očakávali tie raňajky. A potom keď zistili že nič také nebude, spadol im ten úsmev z tváre a zrazu boli tými najúprimnejšími bytosťami široko ďaleko, ktoré vzdychali sklamaním, ktoré sa im vôbec nedarilo zakryť. V noci blahom, ráno sklamaním. Och áno, a potom tá prosba o kávu. Ani len nemal rád jej chuť, jediné prečo ju pil bolo, aby ho nelákalo ľahnúť si k nim naspäť, zatiaľ čo ony by boli len niekde v polovici svojho snívania. Nedajbože by sa im snívalo o ňom, potom by sa zobudili s tým úsmevom na tvári keď sa človek dobre vyspí, a on by ležal vedľa nich. To by ho zničilo. Nedaj bože by jednému úsmevu podľahol. Vôbec nebol ten typ na spoločné rána. Noci to hej, ale rána určite nie. ,,Poslúž si.“ Odvrkol, zapálil si ďalšiu cigaretu a snažil sa znova zakukliť v dyme. Otočil sa k nim chrbtom a znova si začal pospevovať, no teraz už hlasnejšie, keďže už nemal koho zobudiť. Pridal k tomu tanec, pomaly sa otáčal nikoho si nevšímal, vlnil sa ako ten dym, ktorý vychádzal z jeho cigarety umiestnenej v pravej ruke a snažil sa vybudovať z neho tú najnedobytnejšiu pevnosť, do ktorej by nemohla preniknúť už ani tá káva. Vedel že ho vždy pri tejto činnosti sledovali a pri tom čakali na svoju kávu, cigaretu, bozk, dotyk, pozornosť, čokoľvek. Po pár minútach sa otočil a venoval im letmý ale za to hlboký pohľad, ony sa väčšinou začali k nemu približovať, lebo to brali ako prejav pozornosti, či výzvu. On sa však otočil a uchýlil sa naspäť do svojej kukly. Tie slabšie motýle to v tejto chvíli už vzdali, nazlostene alebo smutne buchli do stola, potom ako zistili že aj ich posledný pokus o získanie pozornosti zostal nepovšimnutý sa rýchlo obliekli a tresli za sebou dverami. On pokračoval vo svojom tanci, vedel že sa vrátia. Ich hrdosť a úprimnosť bola mocnejšia než ony samé. Prišli domov, preplakali pár hodín, nadávali na neho, no nikdy na seba. Zvláštne ako vždy očakávali lepší koniec, no pri tom sa nechali získať tak ľahko. Odhalili na sebe prvé posledné. Nikdy nepochopil, ako môžu mať po niečom tak letmom a pri tom tak jasnom ešte nejaké očakávania. Než si kúpil byt, a prespával u nich, vždy sa ráno zobudil, potichu obliekol a vytratil sa. Keď si naozaj užil, nechal dotyčnej na vankúši odkaz s pochvalou, no nikdy, ozaj nikdy sa mu nestalo že by mu nejaká zavolala, alebo niečo od toho očakávala. No odkedy mal konečne svoj byt, všetko sa zmenilo. Akoby jeho vysoká cena, zvýšila aj očakávania ľudí, ktorý doň vstúpili. Ako vždy si z toho nerobil hlavu. Bol pripravený na večer, kedy očakával prílet ukrivdeného motýľa. Nikdy netušil, prečo im vlastne povolí ďalší prílet do vnútra jeho pevnosti.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  16. 7. 2017 17:15
Takto: nepíšeš zle. Vlastne veľmi dobre. To len ten hrdina je dosť kokot.
Napíš svoj komentár