O chlpatej

To dievča malo tak chlpaté predlaktia až človeka pobádali k myšlienkam, koľko rohožiek by sa z nich asi dalo vyrobiť. Nesúmerné telo i tvár, z ktorej bolo cítiť slabosť ducha, plachosť a niečo nepochybne milé. V črtách jej tváre nebolo nič rozhodné, všetky rysy pôsobili akosi roztečene a spuchnuto. Stála oproti sedačke a sledovala dvoch chlapcov sediacich na nej.

-Našla som si priateľov, nepotrebujem vás už.
-Takže nás už nepotrebuješ.. zopakoval jeden z chlapcov, pričom zamyslene pokyvoval hlavou.
-Nie, ja už mám priateľov, nepotrebujem vás. Nepotrebujem vás, nepotrebujem.
-To už nebudeme priateľmi? Zaškeril sa.

Dievča zaváhalo. Pripomenuli sa jej mačkavé objatia chlapcov. Boli naozaj priateľské. Vlastne mali obrovskú hodnotu. Pevný dotyk prstov na jej hlave bol dokonalo príjemný a upokojujúci. Lenže sa zakaždým veľmi bála a tušila, že to takto nie je celkom kóšer. Trhali jej šaty, pohrávali sa s jej telom, skúmali ju ako nejaké zviera, zväzovali jej údy, skúšali na nej svoje nápady, opíjali ju i seba a z bezvedomia sa neraz budila s ranami a najrôznejšími zmenami na svojej telesnej schránke.

Chlapec naľavo, dosiaľ nehybne sediaci s nohami preloženými cez seba sa nahol nabok, aby si z vrecka nohavíc vytiahol cigarety pričom si spomenul na čakáreň, v ktorej znudene pozoroval upratovačku, ktorá prechádzala sem a tam a jej pomaly sa vlečúce pohyby ho uspávali.

Pozoroval ju so zjavným otrávením a oslovil ju len preto, aby sa pobavil jej rozprávaním a aby sa mu v útrobách príjemne rozlialo opovrhnutie voči nej. Zvyčajne mu takéto zážitky privádzali uspokojenie, ale po krátkej úvahe dospel k poznaniu, že mu dezinfekčný zápach a zhnusenie z obitej čakárne pre tento večer postačia. Potom si všimol dievča, ktoré rozpačito prestupovalo z jednej nohy na druhú.

Takže toto je koniec a začiatok si pamätá tiež pomerne presne. Odmeriaval vzdialenosti.
Chlapci si vymenili pohľady. Ona si šúchala pätu o zem a nespúšťala z nich oči.
...
V botanickom pavilóne Z sa prechádzali nejakí chlapci s čiernou rašelinou pod nechtami. Dotýkali sa lián, preplietali sa medzi gigantickými listami a šteklili ich voľne visiace konáriky na opálených krkoch. Hľadali tieň a trochu ticha. Napokon sa posadili na studené dlaždice. Mysleli na orákulá, vypočítavali pravdepodobnosti. Zmeniť sa alebo ujsť? Zmena miesta je iluzórna, Inde je klam, to vedeli tiež.
-Škoda, chcel som ešte skúsiť pár vecí. Zahlásil jeden z nich, načo mu ten druhý s pochopením postrapatil vlasy a štuchol ho do rebier.
-Tých ešte bude. Poďme sa najesť.

 Blog

25 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu