Chcel by som žiť život kde by som každého človeka stretol maximálne 2 krát.
Prečo ?
Je to jednoduchú?
Všetko by som musel robiť sám. Nikto by mi do toho nekecal. Musel by som robiť to svojim tempom. A nemusel by som na nikoho čakať stým by som bol na niečo dohodnú. Nemusel by som myslieť na minulosť, riešiť priateľov, lásku. Proste by nebolo času. Zameral by som len sa na seba, a nebol by som furt v depresií lebo by nebolo čas. Ked som zmenil prostredie tak som zistil že prvé 2 mesiace boli fajn. Na začiatku nebolo jednoducho. Musel som konať rýchlo, uvažovať bez dlhého premyslieť a nerozmýšľať nad tým čo bolo. Potom bolo ešte obdobie zoznamovania. Spoznal som každého čo som stretol porozprával ale potom to prišlo. Po niekoľkým mesiacoch som povedal všetko čo som chcel, zistil som čo som potreboval. Už som som zas začal zbytočné rozmýšľať, nedarilo sa mi lebo som sa viac radil nimi, lebo som stále ustupoval ked bola spoločná tema. No samozrejme riešenie problému kompromisu ale fak je ten že z takým rozmýšľaním sa dostanete rýchlejšie do hrobu.
A nemusel by som riešiť sľuby na ktorej by sa človek spoliehal a v najnevhodnejšej chvíli dokonca zrady.
Nejak nevadí že si pravidelne zo mna robia srandu, ale najviac mi vadí keď niekto dačo sľuby ako samozrejmosť a fakt je ten že dotačný ako stále majú plné ústa sľubov, chválenkára, aký so oni geniálni. A pritom ma furt dáko prehovoria a nakoniec z rečí do činu nejako nikdy nedochádza.
Pripadám si ako na dákej inej plané. Ako nejaký naivný. ktoré furt u kecajú a potom nechajú v kaši. Tak preto by som račej striedal miesta. Aby som sa nemusel trápiť pre ľudí a nemusel riešiť medziľudské vzťahy.... Proste v tom nevidím nejaký zmysel, aj tak sú všetci rovnaký

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár