Keby mi niekto pred tyzdnom povedal, ze plakal pri citani siedmeho dielu Harryho Pottera, len by som ho hlupo vysmiala...

Ano, to by som spravila. Hlupo by som sa vysmiala, ze to je len obycajna rozpravocka pre deti na dobru noc.

..pred par rokmi som zacala citat prvu cast. Bola som mala a ta kniha sa mi zdala celkom zaujimava. Citali ju vsetci, tak preco nie aj ja. Vtedy som precitala prvych sest dielov. Vsetky som si poziciavala od tej istej jednej osoby (cau Andy ).
A teraz, kedze mam po mature, som sa rozhodla, ze konecne mam cas precitat si nejake knihy. Mala som rozne plany, ze sa vyberiem do kniznice, alebo si precitam knihy co mame doma. Ale nakoniec som si pozicala Harryho Pottera od Janky.

Ano, Harryho Pottera. Stale sa mi to spaja s rozpravkou. S rozpravkou spojenou s carami, ktore neexistuju, Rokfort, o ktorom snivaju male deti a mnohe veci. Veci, ktore nie su skutocne.

No ked som si odmyslela vsetky tieto veci, uvedomila som si, ze ta kniha je naozaj krasna. Mozno sa vam to zda blbe, 18 rocna sa rozplyva nad touto knihou. Ale je to tak.

No z celej knihy boli najkrajsie dve vety..

"Jeden obycajny pohyb a dieta uz nikdy nedobehne k svojej matke... ale bolo to zbytocne, celkom zbytocne..."

Ano, teraz uz nemyslim na knihu o Harrym Potterovi. Myslim na dievca, krasne a stale usmievajuce sa dievca, ktore uz nikdy nedobehne k svojej matke. Nikdy. A stacil jeden obycajny pohyb. Stacilo letiet v plnom aute ako blazon, stacilo machrovat a hrat sa na frajera. A tak zhasli dva ludske zivoty.

Mozno keby sa len nieco vtedy stalo inak, keby nenastupila do toho auta, keby mu nepovedala nech nejde rychlo, ze sa chcu dozit matury, keby...keby...lenze uz nie je ziadne keby.

Keby Daniela stale zila, nepisala by som tento blog a ta kniha by sa mi zdala menej zaujimava. Keby Daniela stale zila, asi by sme si s Marekom spomenuli, ako sme po pisomnych maturitach spolu fajcili a ona mala jeho bundu, ako jej Marek so smiechom povedal, ze bude od nej smrdiet. Ako sa na vsetkom smiala, hadala a rozculovala. Ako balila fotografa pri foteni na oznamka.
A teraz je jej fotka prilepena na table. Ale s ciernym pasom cez nu. Vzdy ked idem okolo, spomeniem si na nu. A je mi smutno. Smutno za tou sibnutou Danielkou, ktora asi nikdy nemala zavrete usta.

"Zavrel oci a tri razy obratil kamen v ruke."
Bol to carovny kamen, ktory privolaval mrtvych. Keby som teraz ten kamen mala, zavrela by som oci a obratila by som ho tri razy v ruke. A presne by som vedela, koho chcem vratit medzi zivych.
Danku. Ale nie len ju. Bolo by ich viac, aj ked ostatnych som nemala tu cest spoznat.

Mozno keby bolo nieco inak, poznala by som ich. Ale naozaj, naozaj nie je ziadne keby.

Viem len, ze s Danielou sa uz nikdy nestretnem, nikdy ju nebudem pocut smiat sa. Uz jej mozem len zapalit sviecku na hrobe... a plakat.
Za Danielkou, ktora nas 19.4.2009 navzdy opustila a mne tak velmi chyba...

 Vyznanie

13 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu