Dosť.
Cez ušné bubienky mám v hlave prepichnutú tyčku, prechádza mi cez miesto v mozgu kde sídli hypofýza. Alebo je to epifýza? Chýbaš mi, biológia. Fonetika nie je zrovna tvoja najšťastnejšia podoba. Každopádne, centrálna hormonálna žľaza so sídlom v strede mozgu pripomínajúca semenníky. S veľkosťou hrášku.
Tá tyčka sa rozhodla mi znepríjemňovať život, keď ju vyťahujem tak viem, že čo sa po nej vyleje nebude zrovna najkrajšie a najpríjemnejšie. Lenže inak sa diera nezahojí.
Čas, ty debil!
Jedine že by som spapala vajíčkový sendvič ako Fry vo Futurame a mala by som regeneračné schopnosti lepšie než Wolverine.
Nuž.
Hnis vyteká, je všade okolo, kúpem sa v ňom, vidím jeho pravú tvár. A po každej sprche je ho menej a menej. Dýcham. Čas leží pri mne, drží ma za ruku, síce sa mi ironicky smeje, ale aspoň ma udržuje pri zdravom rozume, veď ja to viem oceniť. Bolestivá terapia, ale so zárukou účinnosti. Regeneruje.
Tyčka už je preč, leží kdesi utopená v nechutných zvyškoch vôkol. Definitívne ju odhodím keď odtiaľto odídem. Čas ma pobozká, už ma nenechá čakať a zaželá mi krásnu cestu. Už ho vidím ako mi máva spoza skla. Usmieva sa.
A ja budem môcť opäť počuť.
Milujem ťa.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
phantasia
24. 5.mája 2011 19:51
opäť raz great.
3
Uau.
Toto je asi to najkrajšie, najobratnejšie, najcitlivejšie, najúprimnejšie vyznanie aké som čítala.
Ešte raz uau. Môj mozog už dlho takéto niečo nezažil.
Toto je asi to najkrajšie, najobratnejšie, najcitlivejšie, najúprimnejšie vyznanie aké som čítala.
Ešte raz uau. Môj mozog už dlho takéto niečo nezažil.
Napíš svoj komentár