Súhlasila som a išla som von s Denisou. Aj ked som vedela, že môžme stretnúť Paulu s Mariannou a že to nemusí dopadnúť dobre. Ale ja som išla. A kašľala na to.
Možno aj preto, že ten rozhovor s Robom tak dobre dopadol. A ja som mala pocit, že všetko je dobré. Ale dnešok ma vrátil do reality. Reality plnej zla a nenávisti.
Je nedeľa, oddychový deň a ja ako obyčajne som vstala, najedla sa, pozrela telku a potom sme sa naobedovali. Išla som si po dobrom obede chvíľu oddýchnuť a potom sa ísť učiť. Všetko som stihla. No teda to učenie, to bolo tak narýchlo.
Okolo 16h poobede niekto zvonil. Otvorila som, aj ked som nikoho nečakala. Ale hned ma napadla Denisa. Ved inú kamarátku ani nemám. A mala som pravdu, bola to ona.
,,Ahoj čo ty tu?" spýtala som sa. Viem, vrelé privítanie, ale tak bolo to divné. Len tak sama od seba prišla.
,,Prišla som ťa pozrieť. "vraví a usmieva sa.
,,Tak pod dalej. " vravím. Včera som totiž úplne zabudla, že sa mala ešte ukázať večer. Ved ja som dve hodiny volala, tak som na to nemyslela. A až teraz mi došlo, že ona ani nenapísala, že nepríde. Načo sa rozčuľovať. Ved to je u nej normálne a pravidelné.
,,Tak čo ako bolo včera?" spýtala som sa. Usmiala sa. Vedela som, že preto prišla. Aby sa pochválila.
,,Bolo super. Mám pocit, že som sa zamilovala. Len neviem ako mu to mám povedať. On je proste super. Išiel venčiť psa, a tak sme sa prechádzali. A smiali sa a stále sa rozprávali. Povedal, že sa mu páčim a že som fajn. Chápeš? " a skryla si tvár do dlaní. Nie, neplakala, bola to emócia šťastia. Nadšenia.
,,No tak to ti gratulujem. Takže je iný ako sa zdá? A on ti povedal, že sa zamiloval?" pýtam sa jej.
,,No to nie..ale myslím, že je to na dobrej ceste. Nepôjdeš sa dnes prejsť okolo jeho paneláku? Možno ho stretnem. " žmurkne na mňa.
,,Ved chod sama. Náhodou ho stretneš a potom ma tam necháš. Fakt super. " zatvárila som sa mrzuto.
,,Ale nie. Ved aspoň sa zoznámite. " zasmeje sa.
,,No to je fakt smiešne. " poviem.
,,Ale nie. Naozaj pod, prosím. Len sa prejdeme a pôjdeme preč. " a pozrela na mňa. No ja ako správna kamarátka som súhlasila. Ved koho by napadlo, že tam bude Paula? Ved sa smiala Denise, že sa zaujíma o takého mladého. No ale mýliť sa je ľudské.
A tak sme išli von.
Obišli sme jeho panelák a potom si sadli na takú húpačku, čo ma za svojím panelákom. Odtiaľ mu videla do okna. Tak mu pozerala do okna a vždy ked sa tam niečo pohla, tak to komentovala a rozmýšľala či to bol on. Už ma to prestalo baviť, a tak som jej navrhla nech už ideme. Boli sme tam asi takú polhodinu. A to povedala, že len na chvíľu.
,,Neideme už?" pýtam sa jej. Vstávam.
,,No môžme. " vraví smutne. A odrazu zostane stáť. Pozriem tým smerom. Vidím skupinku štyroch báb. A ked sa pozriem lepšie, vidím Paulu.
,,Môžeš si pohnúť? Musíme ísť. " vravím a snažím sa rýchlo odísť, kým si nás nevšimne. Rýchlo ideme. Ale neutečieme im. Počujem smiech jednej z tých báb.
,,Kam utekáte? Stojte! Sa bojíte čo?" počujem Paulu.
No super, mohlo ma to napadnúť, že to nie je dobrý nápad. Idem dalej a nezastavujem sa.
Počujem ako niekto uteká. A potom len že do mňa niekto drgol. Zastanem. Nemá zmysel utekať. Denisa sa tvári previnilo.
,,čo ste tu chceli?" pýta sa jedna z tých zlých báb.
,,Išli sme sa prejsť. To nemôžme?" pýtam sa .
,,A to práve tadiaľto?Hm...zaujímavé. " podotkne.
,,Tak Denisa ako dopadlo rande s ním? Hm?" pýta sa jej.
,,Dobre. Prečo ťa to zaujíma?" spýtala sa.
,,No ja len že mi vravel, že sa nudil s tebou. Ale tebe asi povedal niečo iné, že? Inak by si tu nebola. Vieš, bola som s ním teraz. " a škodoradostne sa zasmiala. Denisa nechápala.
,,Vy...vy ste boli spolu? Ale prečo by ti to hovoril?" otočila sa a išli sme dalej.
,,Hej ešte sme neskončili. Prečo ste vlastne vy dve vonku?" zakričí Marianna. Nevšímame si ich a ideme dalej. A oni dalej kričia a smejú sa a idú za nami. Už sme skoro pred mojím panelákom a ja nezastavujem. Práve naopak, pohnem si, nemienim dalej počúvať ich reči. Nie, už ma to nebaví. Kašlem aj na to, že sa mi rozviazala šnúrka na botaskách.
,,Dajte mi už pokoj!" zakričala som a išla dalej. Denisa je len ticho a nič nevraví. Jasné, zastať sa ma nemôže ale bude tvrdiť, že je moja dobrá kamarátka a že je vždy na mojej strane. Falošná.
Dostávam sa dnu do vchodu a hned idem privolať výťah. Výťah príde a ja vidím ako si sadli na lavičku.
Konečne som doma. V bezpečí. Rodičia nie sú doma, išli do obchodu. Nechali mi odkaz. Denisa ide hned na balkón a ide sa pozrieť, či sú ešte tam. A oni tam naozaj sedia.
,,Ja sa budem báť ísť domov. čo ak pôjdu za mnou?" pýta sa vystrašene Denisa.
,,Ved ale tebe nič nerobia, tak čoho sa bojíš?" pýtam sa jej podráždene.
,,Ale aj tak. " tvári sa ako keby jej robili zle. Radšej idem mávnem rukou a idem do izby.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár