Óda na dedinu

Krčím sa pod páperovú perinu v štrikovaných ponožkách. Mám zapletený vrkoč, na noc je to praktickejšie. Videla som Želary a cez ten smútok, hrialo ma pri pľúcach čosi, čo tak celkom neviem vyrozprávať. Vari to bol zvuk terchovských huslí alebo veniec od svadobného kroja, neviem.
Tak ma hreje perina, i ponožky, i pľúca a vravím si, že sa mi odtiaľto ešte nechce odísť. A predsa, teším sa, ako si v lete zbalím batoh a ujdem.
Z ľavej strany na mňa pozerá Panenka Mária, skoro ako tá z Joža Maka. A možno je to aj presne tá istá, len tisíckrát menšia. A tak mi hlavou blúdia tie Želary a vravím si, že toto leto bude iné. Že budem chodiť bosá, aj seno hrabať, piecť buchty a silno ich cukrovať, aby krpcovi viac chutili, dýchať Slnko a liepať sa po tom záhadnom strome v susedovej záhrade. Aj mame budem zalievať paradajky, sľubujem.
Toto leto bude iné. Musí byť, veď aj to minulé také bolo. Presne také isté - inakšie. A všetky letá v mojom živote boli presne také isté. Inakšie. Nikdy som si nemyslela, že sa naučím zbožňovať to, čo som tak neznášala. Čerstvý vzduch v malinčí, varenie pre chlapov na stavbe a pozorovanie krpca, keď ho dedko vezie na káre. Všetky tie bicykle pred obchodom, smiešni hasiči v ešte smiešnejších uniformách, zalievanie kvetov na hrobe starkých, krivo zasadený krušpán popri plote, hrádza v potoku, ktorú mi raz nejaký Aďo postavil, aby som sa mohla kúpať. (Škoda, že akurát niekto vypúšťal hnojavku.) Čarovný strýko, čo dokáže vystrúhať z dreva habarku, dospievajúci sused, ktorý chodí denno-denne s kozami na pašu. To všetko som sa akosi prirodzene odnaučila neznášať. A teraz to ľúbim ako vlastné dieťa.
Krčím sa pod páperovou perinou, zažmúrim oči a predstavujem si samú seba, ako stojím so zablatenými nohami a krpcom na rukách pod altánkom. Tam niekde vonku prší, ale nám to nevadí, lebo my dvaja sme z ocele.

 Vyznanie

6 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu