Moja doktorka ma tam poslala, aby mi urobili punkciu uzliny - laicky to znamená, aby z nej odobrali trochu tkaniva a zistili, či je zdravá, alebo chorá. A tak som najprv potrebovala zistiť, kde to tá Heydukova s Onkologickým ústavom Sv. Alžbety vlastne je. Nasmerovalo ma tam množstvo sanitiek a našťastie som sa tam zatiaľ šla len objednať, takže som tam bola len v pozícii "pozorovateľa" a nie skutočného pacienta (teraz keď toto píšem, už to mám aj tak za sebou)...
Ľudia boli tichí a ja som sa ani nedivila. Zovšadiaľ na vás vyskakujú slová ako rakovina, chemoterapia, rádioterapia, biopsia, punkcia, benígny, malígny...
Potom sa pozriete bližšie a vidíte mnoho ľudí so šatkami, bez vlasov, bielych v tvári, vychudnutých, unavených, na vozíčkoch s kanylami...
A potom uvidíte ľudskosť. Tak ako ja, keď som sa stratila a ani za nič na svete som nevedela nájsť tú správnu ambulanciu. Pomohla mi s tým nejaká sestrička, ktorá ma odprevadila do iného pavilónu na 4té poschodie. Všimla si ma blúdiacu po chodbe, sama sa prihovorila a opýtala sa, či niečo nepotrebujem a čo hľadám.
V čakárni som si sada na stoličku vedľa staršej, ale energickej pani s barličkami a zasa raz so šatkou. Videla, že ma doviedla sestrička, a tak hneď začala, že ona sa tiež stratila, keď tu bola prvýkrát. Vraj sa treba vždy pýtať. Potom mi poradila, čo všetko si mám pripraviť, že mám rýchlo ísť k sestričke keď vyjde, spýtala sa ma, či som nalačno, ak by mi brali krv...proste všetko potrebné.
Sestrička naozaj vyšla a ja som dostala termín. S vďakou som sa otočila k pani na stoličke a ona sa len usmiala, zaželala mi veľa šťastia a dovidenia. A pritom bolo jasné, že ona je v horšej situácii, ako som ja.
Dolu vo vestibule som si nachvíľu sadla. A uvidela som 2 ženy, ktoré sa podľa toho, o čom sa rozprávali, poznali tak nanajvýš 20minút zo sedenia v čakárni. Jedna z nich mala uslzené oči a tá druhá ju pozvala na polievku do bufetu.
Toľko rôznych ľudí, toľko rôznych osudov, ktoré sa stretli v to ráno na Heydukovej, pričom jediným pojítkom medzi nimi je to hrôzostrašné slovo - rakovina.
A ešte jedno - ľudskosť.
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
d170
9. 7.júla 2010 14:31
Smutné, až tam si človek uvedomí, o čo v živote ide...
3
to je ten paradox, že tí ľudia ktorí to majú v živote najťažšie sa vedia správať najľudskejšie...
5
Keď som ja šla prvýkrát na onkológiu,dostala som záchvat a celých 5 hodín som preplakala...
To boli moje najhoršie Vianoce...
To boli moje najhoršie Vianoce...
6
Akoby tie slová hovorili z mojej duše.
Nabudúci piatok si to znovu prežijem.Asi tak podobne, ako si to napísala, s iným zámerom, no podobnými myšlienkami :/
Nabudúci piatok si to znovu prežijem.Asi tak podobne, ako si to napísala, s iným zámerom, no podobnými myšlienkami :/
Napíš svoj komentár