Viac ako staré kosti

„Toto je femur dexter,“ povedala som po dôkladnejšom prezretí trošku zaprášenej kosti, ktorú som držala v rukách. „Pravdepodobne to bol muž a musel byť celkom vysoký,“ konštatovala som ďalej. „Počúvaš ma vôbec??“ opýtala som sa a obzrela som sa dozadu. A tam sa moja kolegyňa Katrina hrala na mažoretku s lýtkovou kosťou. Zasmiala som sa. Tak my trčíme už vyše hodiny v zaprášenej diere pod zemou, rozlišujeme kosti a ona sa hrá na mažoretku s lýtkovou kosťou?? To je ale koza.

S prevracaním očí a krútením hlavou som vykročila smerom od nej, smerom k tmavšej strane diery...náleziska. Kľakla som si do piesku a začala som hľadať. Síce sme to už prehľadali, aj archeológovia to prehľadali (my sme antropologičky), musela som to znova prezrieť. Nešlo mi to do hlavy. Chýbala nám lebka a jedna horná končatina, aby bol náš pravdepodobne muž kompletný. Toto nálezisko vyzeralo, že je hrob. Obyčajná, nie drahá ani vyčačkaná hrobka, no nie obyčajný hrob. Ale prečo potom chýba jeho hlava a horná končatina? Nešlo mi to do hlavy. Chytila som stehnovú kosť, ležiacu vedľa mňa, do ruky a obzerala som ju. Prstami som jemne prechádzala po jej hranách, po jej výbežkoch a po tej krásne tvarovanej a veľkej hlavici. Ešte som nevidela tak pekne vytvarovanú hlavicu. Nechápala som to. Čím si tento muž zaslúžil to, že jeho hlava sa nachádza inde ako jeho telo? A aj jeho horná končatina. Určite mu tú hlavu neodťali, to by nemal hrobku a bolo by to badateľné aj na jeho krku. Kľačala som tam v zemi, v rukách hladiac tú kosť a v mysli mi behali obrazy.

Jaskyňa... Ohne... Bubny... Ohne... Kopie... Nie?
Les... Buchot kopýt... Štrngajúce štíty... A okolo letiace štíty...Luk... Nie?

Nevedeli sme určiť dobu jeho smrti, ani života. Bol pre mňa záhodou. Nielenže nemal hlavu, ale nedával ani zmysel. Ako sa tu ocitol, kto to bol?

Bum. Katrine spadla lýtková kosť. Ach jaj, vzdychla som si so smiechom. Obzrela som sa za ňou, či ide pokračovať v činnosti, no ona akurát vystupovala rebríčkom hore, na svetlo. Svetlo... V tej chvíli ma Z pravej strany oslepilo. Z otvoru diery sa dole dostal lúč slnečného svetla a odrazil sa od obalu, v ktorom sme mali papiere, na zemi. Postavila som sa a podišla som tam. Nad papiermi hore v zemi niečo trčalo. Vyzeralo to ako malý papierik, zatlačený do steny zeminy. Podišla som ešte bližšie a začala som hrabať. Ako som odsypala kúsok zeminy, zacítila som, že to nie je papier. Je to kosť! To, čo cítim pod prstami je kosť, konkrétne viac kostí pokope. Lebka.

Opatrne som ju vytiahla von a ponáhľala sa k nášmu pracovnému stolíku. Vzala som štetec a začala ju oprašovať od hrubej vrtsvy zeminy. Pod mojimi prstami sa začali črtať pekné rysy muža. Nevidela som len lebku, domýšľala som si tam svaly a kožu... A ostala som v úžase, s ústami dokorán.

Les... Buchot kopýt... Rinčanie kovu... Vysoký, svalnatý bojovník... Meč... Rytier! Áno!

Tu je môj rytier... Čakal ma... A stratil pre mňa hlavu. To, čo sa mi kedysi snívalo, nebol len sen... Bola to skutočnosť. Alebo skôr dávna minulosť.



(Pri týchto piesňach som písala tento blog. Ak by ste si chceli vypočuť...)

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu