Obrovská vlna slanej vody sa prudko zdvihla a odrazila sa od strmej skaly, ktorá lemovala jej domov - rozbúrené more.Padala, nevedno kam.Alebo vlastne vedno? Vedela, že padá do zatratenia, vedela, že už nikdy neuvidí slnko, vedela, že už nikdy nepocíti vietor na tvári, vedela, že je stratená? Zatratená.V hlbinách mora.
Pootvorila modré oči, tak pokojné a zároveň vydesené, tak silné a zároveň tak krehké.Ako oblak na svetlo modrej oblohe, ako oblak, ktorý sa zrazu zmení na búrkové mračno.Pootvorila ich len kúsok, soľ ju štípala v očiach, divé vlny jej v pravidelno nepravidelných nárazoch udierali do tela, a neznáma sila ju veľkými neviditeľnými rukami ťahala dole, do hlbín.
Záblesk svetla.Čo to bolo? Zmätene sa obzerala.Pavučina slnka a tieňov vĺn na jej pokožke.Ešte nemohla byť veľmi hlboko.Žeby ešte bola šanca? Malá nádej? Malý plamienok sviečky, ktorý odoláva výdychom?
Pozrela sa na svoje ruky, na svoje nechty.Dlhé, pestované nechty, mala na nich lakmi rôznych farieb a ich odtieňov nakreslené obrazce.Obrazce sa rozplývali, farby sa roztekali a splývali medzi sebou.Nevedela, ktorý obrazec znamenal slnko, a ktorý mesiac, ktorý svetlo a ktorý temnotu.Rozplynuli sa...Ako jej spomienky.
Ešte ale nezomrela, ešte žila.Ešte bojovala.Z posledných síl cítila a preciťovala svoje city skutkami.
Beznádej...krik, ktorý síce nikto nepočul, hneď ako vyšiel z jej úst, zmenil sa na bublinky, no ju upokojoval.
Zúfalstvo...plač.Jej slané slzy sa vpíjali do slanej morskej vody.
Láska...tlkot srdca.Bum, bum.
Ticho.
Prázdnota.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
ivlu
6. 8.augusta 2009 00:54
Janka, to bol snad najlepší výtvor z vážnejšej literatúry od Teba prekrásne, normálne to malo až taký nádych tajomna, normálne si ma aj dostala
Napíš svoj komentár