Ako lavína.
Dobehne ťa.
Strhne ťa so sebou a zasype ťa to.
Postupne máš pocit, že sa nemôžeš nadýchnuť.
Môžeš dúfať, že ťa niekto nájde a zachráni.
Ale väčšinou nikto nepríde.
Alebo príde neskoro.
Musíš sa vyhrabať sám.
Ubúdajú ti sily.
Ešte kúsok a možno znovu uvidíš svetlo.
Cítim sa tak zvláštne ako už dávno nie. V posledných dňoch si kladiem zvláštne otázky.
Vediem v hlave zvláštne monológy.
Neviem, či náhodou neutekám sama pred sebou. Ale vlastne ani neviem definovať, čo by malo znamenať utekanie pred sebou samým.
Možno by som sa mala viac snažiť. Vo všetkom. Aj keď to nie vždy ide. Paradoxne, občas mám pocit, že sa snažím až príliš.
Prichádzajú pochybnosti, ktorým sa v mojej hlave zjavne páči. Presviedčam samu seba, že niekde hlboko nejaký ten potenciál určite je. A on sa raz prejaví.
A možno som len debil a zase rozmýšľam nad vecami, ktoré sa mi len zdajú zlé.
Ale najhoršie na tom je, že si človek uvedomuje všetky svoje zlé vlastnosti a nevie čo s tým.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
3
takýchto monológov sa tiež neviem zbaviť, a vôbec sa mi to nepáči -.-
Napíš svoj komentár
hodilo sa mi to k tomu