jej forma jej obsah je neznámy a zasekáva sa vo mne pocit, že by tu vlastne rada so mnou sedela. tu, na tejto tvrdej lavičke, pred v zemi nachádzajúcom sa hnedom drevenom blúdisku. vedľa vodu striekajúcich sôch tvaru žaba. za kríkom.
pozorne by počúvala neďaleko prebiehajúcu rozpravu o veciach, ktoré sa dajú kúpiť za sedemnásť centov, ktorú vedú tri predpubertálne chlapčatá. (za devätnásť centov sa podľa najvlasatejšieho z nich dá kúpiť dva litre pomarančovej sódy, len im chýbajú dva podžubané centy.)
lebo rada načúva. či v diaľke hlasy, či horúce hovory do ucha. lenže nevie riadne rozprávať. vie, no nie tak, ako by som si bol býval prial. som totiž občas nahluchlý, treba mi jasné signály trištyrikrát zreteľne zopakovať. a beztak mi dopne, až keď kocky padnú. keď sa už viac nechce hrať. tak sa deje naháňačka. niekto bežec, niekto skrývač.

potkla sa a tým hra skončila.

bojí sa pádov. akýchkoľvek. pády ju ničia. aj preto tu dnes sedím sám. (s nepodopretou bradou. statickosť ma míňa.)

počul som, že obrázky ešte nevyšli z módy.



aspoň nie som
domased

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár