ty akrylová spása, radosť,
nekončiaca krása.
Kilo a pol rôsolu,
v krypte s menom hlava,
balancuje (túžby) kyptavé kroky,
koriguje (tvorí)
stupiditu zvanú
identita človeka.
Nie, mozog,
ty nie si tým, čím som ja,
čím si ty – je tvoje poslanie:
perpetuum kalkul,
substitúcia stroja.
Je práve tých sto
a ešte päťdesiat,
dekagramov humusu,
vskutku zrovna tým,
čo ma delí od prasiat,
červov, kuskusu?
Nie, mozog,
ty tým nie si.
Vskutku – si mi nanivoč,
ako štrnásť ruských slovníkov,
nehybný kolotoč,
ako hŕstka centíkov (či stádo hysterikov).
Nuže, mozog, neosožník,
sluhovať by si mi mohol, chcel,
no je nám obom viac než zrejmé,
že už dlho nebudeš.
Dva kastróly etanolu
plus decigramy koksu,
nasledovná atrakcia:
puchu plná mrcina*,
vyprázdnená množina,
je presne tvoja deskripcia.
Ahaho, kozmos je červený,
ja umreto-oživlý a hľa,
vy všetci mozgami prznení.
Muhahó.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
nemysliacitvor
27. 3.marca 2011 14:03
žéni-al!
Napíš svoj komentár