bežím, už som za bránkou.
Čím padajú silnejšie,
tým utekám rýchlejšie.
Potopa tu bude hneď,
krok, dva...no tak leť!
Krídla rozprestrieť sa nechcú,
tí v úkrytoch sa mi chechcú.
Vtom prichádza dobrá duša.
Teplým miestom ma pokúša.
Súhlasím, niekam ma vedie.
Kam? No to nechci vedieť.
Už som u nich, kde je sucho,
od ich jedla plné mám brucho.
Avšak premáha ma ospalosť,
no na nich teraz badať zlosť.
Nesú ma preč, kričím, vrieskam.
Priviažu ma, ja do hláv im trieskam.
Čo to...kde som? Pomoc! Pomoc!
Nezáujem. Všade ticho, tmavá je noc.
Cítim vodu. Na mňa zas kvapká niečo.
To snáď nie. Fakt? Ale PREČO???
Nie, to nie je iba sen.
Z tváre vlhkosť oblížem.
Studená kvapka, ďalšia, zasa.
Pomaly umučia ma, skonám...krása...
Už niet inej cesty späť.
Nedá sa nič vymyslieť.
Za chyby vždy platiť treba,
never dávajúcim úkryt, chleba.
Teraz sa to vypomstilo.
Kvap, kvap, kvap – joj, bolestivo.
Veď to nie je žiadny vtip,
totiž ...kvapká mi na karbid...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár