Blá

"Usadená workoholička"

Dve slová, o ktorých som si myslela, že ich na mňa nikto nikdy nenalepí. Až do dnes, šplechol mi to to ksichtu a mne sa chcelo zvracať.
Áno, mám prácu, ktorá ma baví tak neskutočne, že jej venujem takmer všetok svoj čas. Mám prácu, do ktorej chodím s radosťou každý deň, z ktorej odchádzam zrelaxovaná a spokojná. Mám prácu, pri ktorej nemyslím na pičoviny. Na to, že už mám viac ku tridsiatke, že som sama, že si neviem nájsť chlapa, že vo svojom živote nemám miesto ani pre sprostú mačku (hahaha crazy cat lady kariéra sa nekoná)!

Dnes som prvý krát nešla do školy. Do školy, do ktorej nie som nútená chodiť, ktorú som si sama vybrala a zaplatila za ňu niekoľko stoviek libier. Nešla som tam, lebo som sa vysrala na siahodlhú prácu a spracovanie celého portfólia. Lebo som sa v sobotu najebala jak špina, dotackala sa domov a vrieskala na Tristanovu fotku, aké to celé nie je fér a ako to stále kurevsky bolí a ako si to strašne nezaslúžim. To hnusné hluché tmavé tichoprázdno, čo po ňom ostalo.

Som Zuzana, mám 25 rokov a som usadená workoholička. Do práce utekám pred realitou a ja keď sa sťažujem, že tam už aj bývam, desím sa byť doma so svojimi na myšlienkami. Naňho, na rodinu, na dieťa. Tik-tak. Tikajú. A strašne hlasno. Desím sa spánku, pičovín, ktoré sa mi môžu snívať. Desím sa stretávať s ľuďmi a rozprávať o svojom živote. Okrem roboty nemám o čom a o ňom sa už baviť nedokážem.

...

 Blog

10 0 1 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu