Chýbal vám už niekto tak?

Ale sedela som ako každé ráno. Sedela som tam presne ako vždy. Aj som sa pozerala tam kde vždy. Aj som dýchala v presných intervaloch, tak ako vždy. Ale teraz mi to chýbalo.

Smiech. Tá vôňa. Obočie zdvihnuté neuveriteľne vysoko. Stisnuté pery. Šialene mi to chýbalo.

Chýbal vám už niekto tak? Tak neidentifikovateľne. Tak, že sedel vedľa vás, dotýkal sa vás kolenami, občas sa obtrel lakťom. A chýbal vo vašom dovtedy zabehnutom svete.

Bez scén, bez emócií, len začal chýbať. Bolelo to fyzicky, to som vnímala najintenzívnejšie. Zviera vám žalúdok, premáhate dávivý reflex, v hrdle niečo škrabe. Zvláštne, že všetci bolesť definujú podobne, asi to teda bude pravda. Veď viete, to, že bolesť je fyzická. Ale bola som silná, len som pozerala pred seba, nerobila som scény, emócie som mocne zaklapla. A niekto mi chýbal.

Je smutné, že sa nedokážem prestať krútiť dookola, že sa nedokážem pozrieť na seba. Aspoň raz. Utekám tak ďaleko, ako sa mi dá. Ale neujdem. Neujdem pred tým. Pred tým chýbaním.

Ty sa stále smeješ, po svojom voniaš a dvíhaš obočie. Sťahuješ pery. Ale robíš to bezo mňa. A vieš o tom. Dobre o tom vieš, občas sa totižto na mňa pozrieš tým pohľadom. Tým obviňujúcim a sebaľutujúcim pohľadom. Veď hej, aj toto bola klasicky moja vina. To však nemení nič na tom, že mi chýbaš a ja tebe už nie.

Toto poznanie všetko mení. Zabúdam ako hlúpo som si bola tebou istá. A zrazu ma nepotrebuješ.

Chýbal vám už niekto tak? Tak, že ste sa šli zblázniť, keď ste sa každý deň pozerali do jeho očí. Tak, že každý nerv sa vám triasol len pri zvuku jeho krokov. Tak, že všetko, čo ste videli malo vodotlač jeho úsmevu. Chýbal vám už niekto tak? Tak.

 Blog

25 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu