Nie, že by mi celé ordinačné prostredie nebolo príjemné. Veď kto by nemal rád tú typickú vôňu v čakárni, ktorú asi len zťažka prekryjú umelé kvetiny hrajúce sa na čerstvo natrhané na Bratislavskej lúčke obďaleč? Myslím, že každý z nás ju v hĺbke duše neodvratne obdivuje a nevie sa jej nabažiť.
A spoločnosť milých ľudí, ktorí sú v každom ohľade veľmi príjemní, vôbec nekašlú, nekýchajú, nevydávajú predoperačne nákazlivé zvuky a v neposlednom rade vás vždy ochotne pustia sadnúť si? Poviem vám, po dvadsiatich piatich minútach slastného čakania na ohromne pohodlnej stoličke z podozrivo veľmi tvrdého dreva (až som mala pocit, že ten materiál vybrali zakomplexované sestričky naschvál), si všetky tieto príjemné a vôbec nie nervy drásajúce aspekty zamilujete!
Osobne najväčšmi obdivujem tú neuveriteľnú diskrétnosť a sladký tón, keď vás zavolajú na popravu (či! Vážne som napísala na popravu? Samozrejme, že som mala na mysli dokonale zvukotesnú ordinačnú miestnosť!), myslím, že každý z nás už určite aspoň raz zahliadol tú neskrývanú škodoradosť v sestričkiných zahmlených očkách kvôli ich vševedomosti, čo sa vnútri udeje, keď vám otvárala dvierka na bitúnok. Mrchy.
Neoddeliteľnou súčasťou celého procesu uzdravovania/pichania/uspávania, alebo v mojom prípade odoberania, je samozrejme veľmi prívetivá a po každé dobre naladená - už vyššie spomínaná - pani doktorka B. (Musím sa priznať, že vždy ma fascinovali jej vlasy aka "strojček na mletie mäsa".) Jej mierumilovné ponúknutie posedenia, či rovno lahnutia (v prípade, že sa jej nikotínová prestávka samovoľne pretiahla a pacientov musí odsypávať jeden za druhým) ma vždy dostane do kolien. Doslovne. No a ak mám opísať nasledujúcich päť až desať minút ( desať pri miernej debilite a imbecilite sestričky, čo sa u tej mojej, bohužiaľ, potvrdilo), netreba mi veľa. Snáď to pár z vás pozná: "Och, prepáč, netrafila som sa, pichne to ešte raz." , "Nedá sa mi nabrať žiadna krv. Skúsim druhú ruku." , "Asi som sa pomýlila, prepáč." , "Mhm, 4 ampulky budú stačiť. Och, snáď ti nie je zle?"
Chápem, že niekto taký, ako ona, má istú mozgovú poruchu. Ba dokonca mi je celkom jasné, keď má výšku 182 centimetrov a stojí ako žirafa po porážke. Ale prečo, preboha, ju zamestnajú niekde, kde je potrebné vzdelanie, ktoré ona vo veľkom množstve postráda?!
A presne po takomto predstavení som odpochodovala z ordinácie s mierne prelepenými rukami. A ešte k tomu všetkému, ani tie poondiate leukoplasty nevie prilepiť tak, aby držali.
Áno. To ma dnes fakt nasralo.
PS: Samozrejme, že som týmto blogom a miernym citovým výlevom nechcela uraziť žiadnu potenciálnu sestričku (bračeka), ktorá sa tu nachádza. Vy, milé dámy, ste predsa oveľa inteligentnejšie!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
n0win0u
1. 3.marca 2010 18:58
na jednej strane ti rozumiem, ze pristup nasich slovenskych doktorov je niekedy zalostny, na druhej strane si daj facku a vzchop sa.. branie krvi nie je najlahsia vec, ak clovek nema vystupene zily..smrad v cakarnach je normalny ( dezinfekcia a kopu chorych ludi, co cakas..kremese ? ) a branie krvi, je to najslabsie..neviem preco sa nad tym az tak pozastavujes, ja som chodil na odbery pravidelne, a to, ze som mal ruky dopichane a dolepene mi nevadilo, ono to totizto fakt moc neboli..a semtam koli nejakej modrine sa tiez svet nezruti, radsej nech sa robia chyby tu, ako keby sa mali robit na operacnom stole
2
@n0win0u jasne, som si vedomá všetkého, čo si napísal, ale určite som nemyslela tento blog tak kriticky, ako možno vyznel zrejme by som sa nad tým celým ani nepozastavovala, len som mala takú miernu potrebu
3
@24 aha, tak to je ina..lebo vyznelo to tak rozhodne ale chapem, nemocnica, co je u nas, tak to su masiari a nie doktori, takze rozumiem, ale odbery krvi to je brnkacka
4
@1 krémeše =D
Aj ja mám ísť v stredu, som teda zvedavá, dlho mi krv nebrali, hádam sa tam nezrútim =D
Aj ja mám ísť v stredu, som teda zvedavá, dlho mi krv nebrali, hádam sa tam nezrútim =D
5
!!! to ti ešte nepraskajú žily predstav si, že prídeš na triviálny odber jednej ampulky, sestrička sa ti chvíľu ihlou rýpe v ruke, a keď nájde žilu, po chvíli nechutná bolesť - opuchne to a zmodrie... môj rekord je šesť prasknutých žíl na dve ampulky (siedma praskla pri meraní tlaku) a sedem pri infúzii...triedna si vtedy myslela, že som narkoman alebo ma bije priateľ, lebo som mala obe ruky od lakťa po chrbát dlane omodrinované
Napíš svoj komentár