O tom, ako veľmi sa zmenila

Ruthie. Tak sa volala. Nie, neumrela. Vlastne áno, ale len v mojich myšlienkach. Stále býva vo vedľajšom dome a každé ráno, v tú istú hodinu, chodí na prechádzku so psom. Na lúku. Ako sme to robievali spolu. Bola to naša lúka. Naše kráľovstvo. Náš vlastný, vymyslený svet, v ktorom sme boli princeznami my. Ale to bolo už dávno.

Stále chodí na náš kopec. Kopček. Malý výbežok pôdy. Videla som ju tam už viac krát, no nikdy som sa neodvážila ísť za ňou. Možno tam tiež chodí hľadať stratené spomienky ako ja. Možno ju to tiež mrzí.. Ten kopec bývaval naším ostrovom, keď sme sa hrali na stroskotancov a v zime sme sa na ňom sánkovali. Ale to bolo už dávno.

Stále chodí pri náš strom. Strom, na ktorom sme si urobili jednoduchú hojdačku z lana a pár kusov starého dreva. Pamätám si, ako silno sme sa navzájom rozhojdávali a predstavovali sme si, že letíme do oblakov. Do oblakov v našom kúzelnom svete, ktoré chutili ako cukrová vata. Ale to bolo už dávno.

Stále chodí na náš kameň pri priezračnom potôčiku. Slzy anjelov. Tak sme tomu potôčiku vraveli my. Občas sme doň hádzali kamienky. Ako do fontány. Bolo to také jednoduché. Mysleli sme si, že sa nám splnia aj tie najtajnejšie priania. Vďaka jednému kamienku. Ale to bolo už dávno.

Už to nie je to isté, malé dievčatko s kučeravými hnedými vlasmi, výraznými zelenými očkami a anjelským hláskom. Zmenila sa. A rovnakú zmenu očakávala aj odo mňa. Ja som však nemohla opustiť náš rozprávkový svet, do ktorého mala realita prísne zakázaný vstup.

Chýba mi.

..aj keď to bolo už dávno.


Príbeh je vymyslený

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu