Len tupá hrana noža

Pocit prázdna je skvelý. Necítiť nič, len bolesť a krv pulzujúcu v spánkoch. Myslíte, že som na to prislabá? Že to nedokážem? Ukážem vám, ako veľmi ste sa vo mne mýlili, ako ste všetci zle rozmýšľali, ako ste chybili, nenávideli i milovali. Skúsili ste už niekedy vlastnú krv v ústach, skúsili ste tú jej chuť? Videli jej farbu? Ako steká po rukách, nohách, prsiach, po celom tele? Pochybujem, ste len prázdni ľudia, s prázdnymi dušami, žiadna červená tekutina vo vás nie je. Nikdy ste nezažili, aké to je cítiť rozlámanú dušu, nikdy to ani nezažijete. Ste prázdni. Vidíte svet opačne. Nič nie je také, ako si myslíte, všetko je naopak. Nič sa nevyrovná krvi, ktorá tečie z duší. Duší plných bolesti, sklamania, hnevu, sĺz. Naozaj veríte, že stačí zobrať nôž do ruky a všetko skončí? Ste takí hlúpi, či len nechápaví? Duša predsa vždy ostane, darmo budete mať rozrezané ruky, darmo si ho vryjete hlboko do srdca, duša ostáva nezranená. Len ten, kto naozaj pochopí, kto je. Kto pochopí, čím je. Kto pochopí súvislosti, len ten môže nerušene zomrieť a dostať sa do pekla. Prečo nie do neba? Pretože nebo je vysnívané, neexistuje a keby aj existovalo, načo to bude, keď všetci sme hriešnici, ktorí majú skôr, či neskôr odísť?! Ja si volím dnešok. Je zamračené. Ľudia plačú, ja sa smejem. Otáčam v ruke rukovať noža, vidím jeho ostrý lesk a neverím mu. Všetko je iné. Ak vidíme veci príliš jednoducho, doplatíme na to. Ostrá hrana noža by poľahky prerezala moje žily, no je to príliš jednoduché. Smrť je predsa ťažká alebo nie? Tak prečo sa jej všetci tak bránia? Lebo je to inak. Len sedím, nemyslím na bolesť, pretože v skutočnosti je len ona tá, ktorá mi poskytuje úľavu. Ja už nechcem pocit šťastia, sama si volím cestu, ktorá ma zavedie až tam... Chcem cítiť, ako moju dušu trhá na kusy, chcem prežívať smrť môjho Ja, chcem vedieť, že už je koniec, chcem len zomrieť. Ako by mi v tomto všetkom mohli pomôcť porezané ruky? Pomôže len zničená duša, roztrhaná na kusy, mŕtva, bez možnosti návratu. Načo zbytočné slová, rozlúčky, keď ich nik nemyslí vážne. Držím teda ten nôž, pozerám naň a uvažujem, čo je tento krát opačne. Otáčam ho. Pozerám na tupú časť noža, ktorá je v skutočnosti oveľa ostrejšia, prerezáva moju dušu, cítim to. Niet návratu. Ani to nechcem. Moje telo sa poddáva. Nevládze bojovať. Nemá také mocné zbrane. Poslednýkrát pozerám na tú tupú hranu a cítim, že som sa rozhodla správne. Cítim naposledy, už na to nemám právo. Moja duša sa so mnou rozlúčila. Bez slov, bez plaču kriku. Iba tupou bolesťou, tak ako tá hrana noža...

(Táto poviedka nie je moc aktuálna, našla som ju dnes, pri upratovaní. Tak dúfam, že sa páčila

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu