Na roztvorené dlane bubnoval dážď.
Sledovala kvapky, ako jej bozkávajú kožu. Ako sa stretávajú, bozkávajú a následne sa pomaly od seba odtrhávajú, lúčia, stekajú a a jedna za druhou padajú na rozbahnenú pôdu.
Na lícach sa jej vlnil úsmev, v očiach sa leskli slzy.
Roztrasené ruky jemnučko zovrela v päsť. Pohľadom zavadila o prsteň, ktorý jej obopínal prst ľavej ruky.
Prsteň, ktorým si kedysi sľúbili vernosť a lásku.
Povzdychla.
Zavrela oči a tvár pozdvihla k nebu.
V hlave sa ako vo víre roztancovali obrazy.
Kvapky hladili tvár.
Nádherné obrazy plné farieb, života, lásky a radosti.
Maliar farbami nešetril. Spestroval nimi obrazy.
Spestroval jej život.
Deň čo deň do jej života vmiešaval nové farby.
Deň čo deň robil jej život živším a krajším.
Deň čo deň maľoval nové obrazy.
Deň čo deň...až na ten osudný...
Potlačila obraz plný čiernych a tmavých farieb. Pomyselne na neho fŕkala jasné, žiarivé farby. Prekryla ho. Zmazala ho. Nachvíľu.
Pred očami mala obraz tancujúceho páru. Najkrajší obraz zo všetkých, ktoré kedy mala možnosť vidieť. Obraz, ktorý sa jej tak nebadane zaryl do pamäti. Obraz, ktorý tam zostal aj napriek všetkým šedým dňom. Obraz, ktorý si denne prehrávala, len aby vydržala.
Vydržala do dnešného dňa...
Päste roztrasene roztvorila. Ruky nechala voľne padnúť k telu.
Po krátkej chvíli, keď jej v hlave začala znieť melódia,
tá melódia, ktorá jej ušiam lahodila už mesiace,
tá melódia, ktorá ju ťahala na toto miesto,
ladne roztiahla ruky a spravila jemnú vlnu.
Tak ako keď sa chystá vzlietnuť labuť. Tak, ako v spomalenom filme.
Tak ako to dokáže len človek plný smútku a bolesti.
Tak ako to dokáže človek, ktorý dúfa. Verí v krajšie ráno.
Tak, ako to spravila už mnohokrát predtým.
Snažila sa vzlietnuť presne tak ako labuť.
So stále zatvorenými očami vzlietla.
Letela. V ušiach jej svišťal vietor, prsty rozrážali vzduch.
Náhle ju prepadol mrazivý pocit. Všetko oťaželo. Kamene naukladané vo vreckách ju ťahali ku dnu.
Otvorila oči.
Cez hladinu sa začali predierať lúče slnka.
Cez hladinu k nej prenikala žiarivá žltá farba, ktorá jej dodávala nádej. Natiahla ruku, aby posledný krát pohladila to všetko okolo seba.
Usmiala sa. Cítila koniec.
Bol tak blízko, tak na dosah.
Čakal tu len na ňu.
***
Sedel som na skale neďaleko. Pozeral sa na to divadlo a čakal. Vedľa mňa ležali husle. Práve som dohral svoju melódiu.
Vedel som, čo bude nasledovať.
Čakal som tu mnohokrát. No len dnes. Len práve dnes sa to podarilo. Po mojej pravici bolo voľné miesto.
Nie však nadlho...
Pozrel som na svoju ľavú ruku. Na prsteň.
Presne ten prsteň, ktorým sme si sľúbili vernosť a lásku.
Usmial som sa. Nastal čas.
Miesto po mojej pravici sa práve obsadilo...
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár