Počuješ, ako sa kvapka kĺže?
Cítiš, hrejivý lúč slnka?
Cítiš, ako tancuje vlnka?
Chápeš, čo vtáčik spieva?
Chápeš, kam sa rieka vlieva?
Vieš, čoho je to znak?
Vieš, prečo je to tak?
Nepočuješ? Necítiš? Nechápeš? Nevieš?
A ty tu vlastne žiješ?
Alebo sa len so životom biješ?
Pred krásami sveta sa skryješ?
Spomaľ a okolo sa pozri.
Rýchlo bežať je tvoj zlozvyk.
Pochop tieto krásy sveta.
Pochop, že má význam každá veta.
Skúmaj každú vetu, každé slovo.
Zisti, že má významov mnoho.
Obráť ružu z každej strany.
Skús skúmať každé pierko vrany.
Všetko má význam svoj.
Každá súčiastka tvorí stroj.
Načo je Zviera bez Krásky?
Načo je srdce bez lásky?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
s.i.m.a.
28. 7.júla 2007 11:16
je to uuzasne...nadherne ne to sa ti podarilo
3
normálne ma to rozplakalo asi som nejaká precitlivená. ale o inom som chcela - veľmi vydarená báseň,máš talent.
4
Koniec je úplne najnádhernejší. Tešila som sa dlho na tvoj blog a potom mi dlho trvalo, kým som sa k nemu dostalo, ale ako vravím, stálo to za to. Nádherné!
5
Hm... zaujímavé... myslím, že si sa tu už pekne dlho neukázal. A predpokladám, že si možno už aj zabudol, že si si niekedy na stránke menom Birdz založil nejaký účet a písal nejaké básne...
Vieš, tvoje básne mi dávali niečo, čo mi nedávali nijaké iné. Ja neviem, prečo. Niekedy boli strašne nádherne vitalistické a niekedy mi zapasovali na smútok. Ale koniec koncov, vždy mi zapasovali na všetko.
Tvoje blogy boli proste pre mňa vždy výnimočné... také, aké nijaké na tomto serveri, ani neviem prečo, proste som sa v nich cítila každým krokom taká... celá... plná... a častejšie som kontrolovala, či si sa niekedy neprihlásil na ten nick, či si niečo nenapísal... ale ty nič... zľahla sa po tebe zem...
Vieš, posledný blog si napísal na deň mojich osemnástich narodenín a ja som si to uvedomila až teraz... dokonca v hodine, ktorú tvrdia, že som sa narodila... niečo po jedenástej... nie je to irónia? Prešla som za prah dospelosti a stratila tvoje blogy. Takisto, ako si sa ty stratil tak rýchlo, ako si prišiel. Ako vánok... ako superhrdina, podľa ktorého máš nick... Slepá spravodlivosť...
Ale je spravodlivé, že mi ťa zobral čas a moja dospelosť? Chcela by som, aby si sa vrátil... veľmi by som to chcela... ale viem, že tieto slová tu si nikdy neprečítaš, a tak neviem, prečo ich píšem... možno s nejakou tajnou dôverou v to, že možnože... možnože niekedy pozrieš iba tak na svoju vlastnú stránku, ktorú si kedysi mal... a možnože sa zarazíš, čo tam robí o jeden komentár viac... ale viem, asi sa to nestane a nikdy nebudem vedieť, čo sa s tebou stalo...
A Trnava je predsa len príliš veľká na to, aby som tam našla jedného talentovaného básnika, však Iba som chcela, aby si vedel, že mi chýbaš. Naše správy, tvoje blogy, tvoje komentáre k mojim blogom, náš vzájomný obdiv a porozumenie. Bolo to strašne krátke... chcela by som to späť.
A niečo na koniec. Nezabudla som na teba. Sám to vidíš, aj po toľkom čase. A... mám ťa rada. To je už vážne všetko... veľa šťastia v živote... prajem len to najlepšie...
P.S.: Ak si si to náhodou prečítal... ozvi sa mi prosím. Akýmkoľvek spôsobom na akýkoľvek môj komunikačný prostriedok. Prosím. A vopred ďakujem.
Vieš, tvoje básne mi dávali niečo, čo mi nedávali nijaké iné. Ja neviem, prečo. Niekedy boli strašne nádherne vitalistické a niekedy mi zapasovali na smútok. Ale koniec koncov, vždy mi zapasovali na všetko.
Tvoje blogy boli proste pre mňa vždy výnimočné... také, aké nijaké na tomto serveri, ani neviem prečo, proste som sa v nich cítila každým krokom taká... celá... plná... a častejšie som kontrolovala, či si sa niekedy neprihlásil na ten nick, či si niečo nenapísal... ale ty nič... zľahla sa po tebe zem...
Vieš, posledný blog si napísal na deň mojich osemnástich narodenín a ja som si to uvedomila až teraz... dokonca v hodine, ktorú tvrdia, že som sa narodila... niečo po jedenástej... nie je to irónia? Prešla som za prah dospelosti a stratila tvoje blogy. Takisto, ako si sa ty stratil tak rýchlo, ako si prišiel. Ako vánok... ako superhrdina, podľa ktorého máš nick... Slepá spravodlivosť...
Ale je spravodlivé, že mi ťa zobral čas a moja dospelosť? Chcela by som, aby si sa vrátil... veľmi by som to chcela... ale viem, že tieto slová tu si nikdy neprečítaš, a tak neviem, prečo ich píšem... možno s nejakou tajnou dôverou v to, že možnože... možnože niekedy pozrieš iba tak na svoju vlastnú stránku, ktorú si kedysi mal... a možnože sa zarazíš, čo tam robí o jeden komentár viac... ale viem, asi sa to nestane a nikdy nebudem vedieť, čo sa s tebou stalo...
A Trnava je predsa len príliš veľká na to, aby som tam našla jedného talentovaného básnika, však Iba som chcela, aby si vedel, že mi chýbaš. Naše správy, tvoje blogy, tvoje komentáre k mojim blogom, náš vzájomný obdiv a porozumenie. Bolo to strašne krátke... chcela by som to späť.
A niečo na koniec. Nezabudla som na teba. Sám to vidíš, aj po toľkom čase. A... mám ťa rada. To je už vážne všetko... veľa šťastia v živote... prajem len to najlepšie...
P.S.: Ak si si to náhodou prečítal... ozvi sa mi prosím. Akýmkoľvek spôsobom na akýkoľvek môj komunikačný prostriedok. Prosím. A vopred ďakujem.
Napíš svoj komentár