Telefón mlčí a ja som darmo čakala do sobotného večera. I tak by som sa ťa opýtala, či si myslíš, že už nemám iný program. No aj tak by som asi šla s tebou.

Bol si zmena. Zmena zo stereotypu, ktorý mám. No očividne sa tebe ten tvoj zapáčil a možno máš toho naozaj až príliš. Sám so sebou. A potom to čakanie.

Jediné na tom celom, čo som nečakala, bola tá neférovosť. Keď som mohla byť k tebe úprimná ja, prečo si ty nemohol? Neprišla by som ti odtrhnúť hlavu, ani by som ti nič nevyčítala. Zamrzelo by to, ale určite menej ako toto.

Neviem, prečo sú ľudia takí. Že sa radšej vôbec neozvú alebo si vymyslia tú najbizarnejšiu a najneuveriteľnejšiu výhovorku, len aby nemuseli povedať pravdu. Ja netvrdím, že som to nikdy neurobila. Ale k tomuto človeku som bola od začiatku úprimná. A keď napísal "Dôvera nadovšetko", tak som to od neho očakávala. To jediné.

Alebo nie?

Asi som sa na to príliš tešila. Asi som si myslela, že spoznať niekoho nového by mohlo byť fajn. Nuž...mýliť sa je ľudské. Zrejme.

Uvažujem v kom je chyba. Či v systéme, vo mne alebo v nich.

Skutočne si občas myslím, že ja som tá chybná. Nie dosť pekná, na to, aby som očarila natoľko, že ostanem niekomu v mysli aj niekoľko dní, či týždeň. Nie dosť sexi, charizmatická na to, aby niekto na mňa nezabudol.

"Si veľmi milá." "Rád sa opäť stretnem."



...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
mayben  10. 12. 2013 13:43
Napíš svoj komentár